Pamätná tabuľa Hartmuta Tautza v Petržalke

DÉJÀ VU – alebo – na toto sa dobre pamätáme

             Dňa 9. augusta 2016 sa v Petržalke odhaľoval pamätník hraničiarmi zversky (doslova) zavraždeného nemeckého študenta Hartmuta Tautza. Reči politikov pritom boli také typicky politické – buď o ničom, alebo politicky korektné. Nechýbala ani čechoslovácka propaganda, keď rečník z Prahy nezabudol spomenúť „demokrata“ Beneša. Áno, toho, ktorý tu ten komunizmus zavliekol. A nikomu to nejako neprekážalo.

            Ale nielen rečami sme si pripomínali dobu minulú, ale aj skutkami, ako vystrihnutými z komunistickej učebnice. Najsamprv prišla na rad tvrdá cenzúra. Dôstojný pán Ján Košiar, podpredseda Interasso, dostal poverenie od predsedu, Dr. Fuchsa, aby predniesol pri tej príležitosti primeranú reč, prípadne požehnal pamätník. Aj sme si u sestry zavraždeného zistili, že nebudú problémy, pretože ich rodina je katolícka.

Tabula Hartmut Tautz (10.2.68-9.8.86)Pamätná tabuľa Hartmuta Tautza

Všetko sme dohodli s hlavnou organizátorkou, pani Winkelmannovou, ktorá ochotne súhlasila. Za chvíľu však prišla za nami, že Ján Košiar svoju reč predniesť nemôže, dokonca ani položiť veniec za Interasso. Keď sme sa jej pýtali na dôvod náhlej zmeny, dozvedeli sme sa, že to je preto, že podporil Ľudovú stranu Naše Slovensko. Keď som jej povedal, že to je typická komunistická cenzúra, na úrovni orwellovskej myšlienkovej polície, zahabkala – „no viete, médiá by nám to spočítali…“ Takže – politická korektnosť – to je to hlavné. Ale aspoň sme sa dozvedeli, s kým teda máme tú česť, čo je to za organizáciu tá Platforma európskej pamäti a svedomia www.memoryandconscience.eu (to priam cvendží ušľachtilými slovami, že?). Typické je aj to, že naša organizácia sa o celej akcii dozvedela až od predsedu Interasso. Evidentne organizácia, ktorá je autentickým spoločenstvom väzňov a obetí komunizmu je pre politicky korektných na prekážku. Keď ešte raz pani Winkelmannová prišla za Jánom Košiarom, že ale veniec, napokon ktorý už bol zaplatený, položiť môže, už to malo rozmer frašky. Jednoducho, pred slobodným názorom a slovom úctu nemajú, iba pred peniazmi. A úplne nakoniec nám došlo, že okrem rečí a cenzúry sme tu mali ešte jednu dokonale štýlovú pripomienku dôb (vraj) minulých: udavača. Keďže pani Winkelmannová prirodzene nepozná detailne naše pomery a meno Ján Košiar určite počula prvýkrát, musel jej to pošepkať tam iba niekto z prítomných. Nuž, asi sa stačí pozrieť na spoluorganizátorov…

P. S. Nakoniec, keď sa už takmer všetci rozišli, náš duchovný predsa len prečítal svoj príhovor (uverejnený tu nižšie) a pamätník požehnal. Sympatické bolo, že k záverečnej modlitbe sa k nám pridala aj tá hŕstka členov KPVS, ktorá ešte nestihla odísť.

Video si môžete pozrieť tu: Odhalenie pamätnej tabule Hartmutovi Tautzovi

Ján Litecký Šveda

Príhovor Jána Košiara, duchovného PV ZPKO

Vážení ústavní a štátni predstavitelia,
vážená pani Karola Tautz,
vážená pani Neela Winkelmann, predsedníčka Platformy pamäte a svedomia Európy,
vážená pani Neumann-Becker, štátna zástupkyňa spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko pre záznamy Štátnej bezpečnostnej služby bývalej NDR,
vážený pán predseda Bratislavského samosprávneho kraja pán Pavol Frešo,
vážený pán predseda Správnej rady ÚPN pán Ondrej Krajňák,
členovia diplomatického zboru,
zástupcovia politických strán,
dámy a páni, bratia a sestry, milí politickí väzni!

Mám tu česť pozdraviť vás všetkých v mene medzinárodnej organizácie politických väzňov InterAsso so sídlom v Berlíne, ktorá je tiež členom Platformy pamäti a svedomia Európy, a osobitne, od predsedu InterAsso, pána Christiana Fuchsa.

Po skončení II. svetovej vojny, ako viete, ľudia žiaľ desaťročia, žili v čase studenej vojny a Európa, náš spoločný dom, bol rozdelený.

Tisíce ľudí v strednej a východnej Európe sa nezmierili s komunistickým mýtom o štátoch robotníkov a roľníkov, o živote v spoločnosti bez Boha, ktoré trvali vyše 40 rokov. Takáto spoločnosť postavená na násilí mala veľa tragických stránok. Mnohí sa slobody nedožili, lebo zahynuli na popraviskách a vo väzniciach. Stovky ľudí zahynulo pri pokuse o útek na západ, do slobodného sveta.

Zišli sme sa tu dnes na 30. výročie násilnej smrti Hartmuta Tautza (* 10. 2. 1968, † 9. 8. 1986), ktorý ako každý mladý človek túžil po šťastnom živote v slobodnej vlasti.

Hartmut Tautz, ktorý by bol mal dnes 48 rokov, bol obeťou jednou z mnohých, ktoré boli zabité, lebo tak rozhodli špičky komunistických strán v celom sovietskom bloku, ako aj v bývalom Česko-Slovensku. Niektorí bývalí mocipáni ešte dnes žijú. Žijú aj mnohí vojaci, ktorí vtedy strieľali a utečencov zabíjali, alebo pustili na nich zúrivých psov.

Z dokumentov poznáme aj mená psov, ktorí na smrť dohrýzli mladého Hartmuta Volali sa Roby a Ryšo. Poznáme aj mená vojakov…

Vtedy platil rozkaz náčelníka Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc generálmajora Antona Nemca z roku 1985, ktorí vojaci základ­nej služby Ivan Hirner (1964) a Oldřich Kovář (1967) doslova splnili. Obidvaja, ako aj Hartmut Tautz, sú mladší odo mňa, a s veľkou pravdepodobnosťou ešte žijú. Prosím ich, pre pokoj ich duše, aby dokázali poprosiť milosrdného Boha i Hartmutových príbuzných o odpustenie. Iste, oni konali len svoju povinnosť, ale tak argumentovali  skoro všetci aj v Norimbergu.

JLS a pani TautzJán Litecký Šveda s pani Karolou Tautzovou, sestrou zavraždeného Hartmuta

Na nový Norimberg, ktorý by odsúdil komunistických zločincov, ktorí zapríčinili smrť mnohých, po slobode túžiacich ľudí, čakáme dodnes.

Na slovenskú i českú generálnu prokuratúru boli podané stovky oznámení o zločinoch proti ľudskosti, ale odpovede dodnes neprišli.

Ako kresťania vieme, že Ježiš Kristus odpustil aj svojim vrahom, lebo nevedeli, čo činia a že milosrdný ale spravodlivý Boh bude mať posledné slovo.

Milý Hartmut, ja ťa prosím, v mene mojich spoluobčanov, vtedy vojakov, ktorí na teba pustili psov a neposkytli ti prvú pomoc, ja ťa prosím o odpustenie. A vám, milí príbuzní a priatelia, ďakujem, že ste nezabudli.

Problémy bývalých politických väzňov a obetí komunizmu sú vo všetkých týchto štátoch, ktoré dnes oslavujú 25. rokov pádu komunistickej totality, skoro všade rovnaké: Nezáujem súčasnej spoločnosti o ťažké a zložité obdobie komunistického teroru a útlaku, ktorý do roku 1989 vládol v krajinách pod hegemóniou ZSSR.

Vieme totiž, aj keď sa o tom často nehovorí, že koniec Studenej vojny a rozdelenia Európy bol otázkou dohody mocností. Ale vďaka Pánu Bohu aj za to, Vďaka mu za to, že môžeme dnes slobodne cestovať, i že sme sa tu spoločne mohli zísť a vzdať hold tým, ktorí za našu slobodu položili svoje životy.

Dnes, keď odhaľujeme pamätnú tabuľu Hartmutovi Tautzovi, myslíme na všetky obete komunizmu, ktoré svoje životy položili za slobodu, právo a lepší život. Milý Hartmut, česť tvojej pamiatke a večný pokoj a radosť tvojej duši.

Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť.

Príspevok bol vložený Novinky. Vytvorte záložku trvalého odkazu.