V pamäti lásky žijete vy mŕtvi a v požehnaní mieru

Nápis na pilieri vojenského cintorína Krempna

Tak ako každý rok, aj toho roku sme mali 17. novembra pietnu spomienku na počesť umučeným a popraveným komunistickým režimom na cintoríne Vrakuňa. Spomienku na úrovni, aj s množstvom účastníkov z politického a kultúrneho života, či z diplomatického zboru, ktorým všetkým patrí naša vďaka. Náš centrálny pamätník politickým väzňom s malým časovým posunom navštívil na vlastnú žiadosť aj nemecký prezident Frank-Walter Steinmayer v sprievode nášho prezidenta Andreja Kisku s parádnymi vencami, aby vzdali hold umučeným obetiam.
Nuž a o tejto vydarenej pietnej akcii referoval Denník N pod titulom: „Danko kládol veniec s fašistickou poslankyňou, vraj za to môže organizátor.“ To človeku jednoducho vyrazí dych. Neviem, či takým ľuďom má vôbec význam vysvetľovať význam slova pieta, ktoré je z latinského koreňa pietas a má viac významov – okrem zbožnosti, úcty, vďačnosti tam patrí aj láska. Nuž, žeby práve takýto nadpis prispieval k sviatočnej atmosfére úcty k mŕtvym, ktorá panovala na cintoríne, len ťažko povedať. Na našom pietnom akte je vítaný každý, kto si chce uctiť obete červeného teroru. Veď veľa našich druhov bolo popravených len preto, lebo komunisti začali deliť ľudí na kádrovo vyhovujúcich a nevyhovujúcich. My zúčastnených netriedime podľa žiadnych kategórií, ani politických, ani náboženských. Boľševická mlaď má zrejme kádrovanie v krvi, takže tým to asi ťažko vysvetliť. No ak už chceli naši novinári silou-mocou kádrovať, tak potom mohli spomenúť skôr tých, ktorým by sa patrilo, aby sa na takejto spomienkovej piete zúčastnili, ale sa neunúvali.
Musíme konštatovať, že po novembri 1989 síce padol najväčší teror, no nie staré nezmieriteľné a totalitné mravy. Aký to kontrast, keď navštívime napríklad cintoríny architekta Dušana Jurkoviča z I. svetovej vojny, ktoré ležia neďaleko našich hraníc s Poľskom. Okrem umeleckej krásy sú aj svedectvom starých dobrých európskych zvykov. Tam sú vedľa seba pochovaní vojaci obidvoch bojujúcich strán a na niektorých pamätníkoch sú aj poeticko-symbolické nápisy, ktoré by si mali prečítať títo naši bojovníci za pokrok, napríklad: „Hruď proti hrudi sme bojovali, ruka v ruke povstaneme“, alebo „Šli sme do sváru a našli zmier.“ A jeden nadpis by sa hodil aj na náš pamätník: „Získajte život zo smrti našej!“ Všetky cintoríny, rovnako aj náš pamätník, by mali zmierovať. Hádam ani veľmi netreba pripomenúť, že prakticky vo všetkých prípadoch trestu smrti pre ľudí, ktorých mená sú na našom pamätníku, sa najsamprv začalo kampaňou v straníckej tlači. Paľbu, ktorá končila slučkou na popravisku, vždy začali uvedomelí novinári. No namiesto toho aby sa tí súčasní poučili z červenej minulosti, opäť na nás chrlia staré boľševické termíny, ktorí im pripravili ich veľké vzory. V tomto prípade to bol súdruh Stalin, ktorý na plenárnom zasadaní Exekutívy Kominterny v roku 1931 presadil, aby sa na všetko, čo sa Kominterne nepáči, začal používať termín „fašizmus“ v príkro zápornom zmysle. Aby si to ľudia nemýlili, keďže Hitler bol tiež socialista ako Stalin. A aj keď väčšinu pokrokových hesiel už opustili, tento termín si Stalinovi učni ponechali dodnes, aby si aspoň trochu pripomínali slávne časy boja za svetový pokrok a žiarivé zajtrajšky.
V kresťanskej Európe sa ľudia od nepamäti vyjadrovali o niekom, kto „nenávidel až za hrob“, s veľkým dešpektom. No toto, čo predvádza Denník N, je nenávisť nad hrobmi.

Ján Litecký Šveda, predseda PV ZPKO

Príspevok bol vložený Novinky. Vytvorte záložku trvalého odkazu.