Banská Bystrica – výročie „Barbarskej noci“ 1950

Aj toho roku si Politickí väzni ZPKO pripomenuli výročie – už 68. – Barbarskej noci z 13./14. apríla 1950. V piatok 13. apríla 2018 sme sa stretli v Banskej Bystrici na pozvanie predsedníčky RO PV ZPKO Heleny Halkovej.
Spomienková slávnosť sa začala sv. omšou v Kostole sv. Alžbety, ktorú celebroval P. Pavol Noga CM, dp. Václav Kocian a duchovný PV ZPKO dp. Ján Košiar. Po sv. omši sme sa presunuli na námestie k pamätnej tabuli, kde odzneli príhovory dp. Jána Košiara a predsedu našej organizácie Jána Liteckého Švedu.

Helena Hálková, Ján Košiar a Ján Litecký Šveda pred pamätnou tabuľou
v Banskej Bystrici

Program nám svojim spevom spestrili aj naše členky a zároveň aj členky speváckeho zboru Návraty z Heľpy. Naše pozvanie na sv. omšu i na pietny akt kladenia vencov prijal aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ján Lunter, ktorý nás aj krátko pozdravil.

Príhovory Jána Liteckého Švedu i Jána Košiara prinášame v plnom znení.

Vážení prítomní,
keďže sme sa tu zišli, aby sme si pripomenuli barbarské komunistické výčiny na duchovných, hlavné slovo nechám nášmu duchovnému, dp. Jánovi Košiarovi. Ja len pripojím pár poznámok k dnešnej situácii. Komunizmus nominálne padol, no zostala nám tu nenávisť voči kresťanstvu, ktorá sa zahniezdila vo všetkých štruktúrach vybudovaných Kominternou. Keď v 50. rokoch zistili, že cirkev nedokážu zničiť ani tým najväčším terorom, zmenili taktiku a v čase normalizácie sa ju snažili infiltrovať slabšími jedincami, ktorí podľahli ich vyhrážkam alebo peniazom. Nielen preto, aby im odtiaľ hrozilo čo najmenšie nebezpečenstvo, ale aby ju mohli skryto ovládať. Dobre vieme, že tých kňazov čo nepodľahli, aj vraždili, prakticky do posledných dní svojej vlády. V súčasnosti opäť zmenili taktiku a nasmerovali hlavný smer útoku a vymývania mozgov pomocou intenzívnej propagandy cez masmédiá, ktoré ovládajú prakticky neobmedzene. Dnes pokojne môžeme povedať, že kresťanstvo je v súčasnosti najprenasledovanejšie náboženstvo na svete. Hoci práve v Európe žiadny mysliaci človek nemôže poprieť, že práve ono je v základoch nielen jej kultúry, ale aj celkového rozmachu, či už spoločenského alebo technického.
To, ako starí marxistickí komunisti brutálne a priamo útočili na základné korene našej a európskej identity, sme zažili na vlastnej koži. Preto nemáme veľký problém postrehnúť, že ich neomarxistickí potomkovia útočia na to isté, ibaže oveľa rafinovanejšie a namiesto teroru viac uplatňujú finančné páky. Už som viackrát spomínal, ako triednu nenávisť vystriedala nenávisť ku kresťanskej Európe, proletársky internacionalizmus zase multikulturalizmus, a namiesto Lenina tu máme tzv. politickú korektnosť. A ani tie všetky nezmysly ako gender či feminizmus nie je nič nové, s uvoľňovaním sexuálnej morálky, potratmi, tzv. voľnou láskou súdruhovia začali v Sovietskom zväze hneď po roku 1917, vrátane predčasnej sexuálnej výchovy na komunistických školách. Toto všetko sme tu už mali a ako vidíme, súdruhovia znovu roztáčajú tie isté kolesá. Sovietsky zväz opäť náš vzor!
Aj preto sú aj v súčasnosti nezaplatiteľné skúsenosti a postoje politických väzňov. Najmä pri súčasnej umelo vyvolanej invázii imigrantov, na konci ktorej má zmiznúť celá Európa taká ako ju poznáme. A neokominterna každý odpor proti ich škodlivým nezmyslom označuje za zločin, čo sú presne rovnaké spôsoby, ako mali v krvavých 50. rokoch.
Musíme si uvedomiť, že situácia je mimoriadne vážna. Najhrozivejšie na celej situácii je, že do zániku kresťanskej Európy sa vrážajú obrovské peniaze, ktoré nemáme čím vyvážiť. A na Slovensku nemáme prakticky žiadne médiá na strane historickej Európy. Preto nám zostáva len držať sa zdravého rozumu a kresťanskej náuky, ktorá tvorí naše európske dedičstvo. Našťastie, všetkých kňazov sa im nepodarilo získať, takže ešte stále sa v cirkevnom spoločenstve dajú nájsť ostrovy, či aspoň ostrovčeky nádeje.
Na záver ešte pripojím jeden obľúbený citát, ktorý je hádam najvýstižnejší pre našu dnešnú situáciu, od amerického (!) spisovateľa Kurta Vonneguta: „Chopili sa vlády nad komunikáciami a nad školami, takže to vyjde narovnako, ako keby sme boli Poľsko za čias okupácie.“
Ďakujem za pozornosť.
                                                     Ján Litecký Šveda, predseda PV ZPKO

Milí politickí väzni, vzácni priatelia, pán predseda Banskobystrického samosprávneho kraja!

Akcia K, ktorej 68. výročie si dnes pripomíname, je známa pod menom Barbarská noc. Aj náš člen, kardinál Ján Chryzostom Korec, nech mu dá Pán Boh večnú slávu, nazval tak svoju knihu: Od barbarskej noci, kde o tom podrobne píše. On bol však len jednou z obetí tohto brutálneho zásahu.
Okrem zatknutia a sústredenia rehoľníkov – akcia bola namierená proti šiestim reholiam: františkáni, saleziáni, jezuiti, tešitelia, lazaristi, redemptoristi a baziliáni. Bolo prepadnutých 56 kláštorov a rehoľných domov, v ktorých žilo vyše 800 rehoľníkov. Toto sa dialo v onú Barbarskú noc. Neskôr zatkli a odsúdili na roky väzenia aj ďalších diecéznych kňazov. Ich mená za Banskobystrickú diecézu máme tu na tejto pamätnej tabuli, ktorá tu visí už 20 rokov. Možno ste tu niektorí boli, keď 15. apríla 1998 bola táto tabuľa odhalená. Pán biskup Rudolf Baláž vtedy slúžil tu v katedrále sv. omšu a bolo tu vyše 300 ľudí. Tak napísal do Svedectva v roku 1998 náš Janko Kovačovský, ktorý vás pekne pozdravuje. Včera som mu telefonoval, aby som sa ho opýtal na tieto veci. Vtedy tu bol aj náš prvý predseda Július Porubský. Dnes sme neboli v katedrále, a je nás tu tak tridsať. Ale bohu vďaka aj za to.
Vlani som tu spomenul niekoľko mien, toho roku sa mi dostalo vďaka nášmu historikovi dr. Martinovi Lackovi viac informácií o dp. Leonardovi Sliačanovi, ktorý bol odsúdený a aj si odsedel sedem rokov (pripravil o tomto skoro neznámom kňazovi malý informačný leták). Jeho meno je v druhom stĺpci v strede.
Narodil sa 27. októbra 1901 v Ružomberku – Černovej ako prvorodený z ôsmich detí. Šesť tried ľudovej školy vychodil v Černovej v čase tvrdej maďarizácie. Pri povestnej Černovskej tragédii – mal len šesť rokov – bol ľahko ranený, postrelený, a tento zážitok ho sprevádzal po celý život. Už ako 14-ročný musel ísť pracovať do textilky, aby rodina vyžila. Predsa sa mu podarilo aj štúdium, najprv na piaristickom gymnáziu v Ružomberku a potom v seminári v Banskej Bystrici. Za kňaza bol vysvätený 29. júna 1927 vo Svätom Kríži nad Hronom. Na primíciách mu kázal sám Andrej Hlinka, ktorý mu ostal jeho celoživotným vzorom.
Ako kaplán slúžil v Detvianskej Hute, v Brezne, Turčianskom Svätom Martine a vo Zvolene. Od roku 1935 bol farárom v Krupine, kde si ho tak obľúbili a vážili, že si ho v roku 1938 zvolili za richtára, dnes by sme povedali, za primátora. Angažoval sa aj v HSĽS, v Krupine bol miestnym i okresným predsedom. Všetci si ho vážili pre jeho pracovitosť a silné sociálne cítenie. Vynikal starostlivosťou o blaho mesta i Cirkvi, stal sa otcom chudobných. Sám žil chudobne a prakticky bez odpočinku. Obdobie jeho pôsobenia bolo pre Krupinu zlatým obdobím. Obnovil kostol, postavil katolícku i evanjelickú faru, zborový dom, vodovod, budovu okresného súdu, kultúrny dom, vydláždil niektoré ulice, čiastočne zreguloval potok Krupinicu. Postavil dve školy, na Dolných kopaniciach a Červenej hore, otvoril obchodnú školu i školu pre ženské povolania. Zintenzívnil spoločenský, náboženský i kultúrny život v meste.
Vo svojej verejnej funkcii starostu však nemohol vyhovieť niektorým politicky a konfesionálne inak zmýšľajúcim občanom. Časť z nich sa realizovala po vypuknutí povstania, ktoré otvorilo priestor na pomstu a bezbrehé násilie. V septembri 1944 sa ho samopalom pokúsil na fare zastreliť predseda Revolučného národného výboru istý Trnka. Faru prekutali partizáni a iné deklasované živly. Po obnove ČSR bol 3. júla 1945 obvinený z kolaborácie. Ľudový súd ho však 22. októbra 1948 úplne oslobodil. O dva roky, v júli 1950 ho však príslušníci ŠtB v noci odvliekli do pracovného koncentračného tábora v Močenku. V dôsledku prepadu fary jeho otec podľahol srdcovému záchvatu. Po prepustení v marci 1952 pôsobil v Turčianskom Sv. Michale.
Po maďarskej revolúcii v roku 1956 začína nová vlna represálií, lebo vedenie komunistickej strany usúdilo, že tzv. kontrarevolučné sily ešte nie sú úplne porazené. Pripravili tak nové ťaženie, ktoré malo kriminalizáciou tzv. ľudáctva diskreditovať nielen Cirkev, ale najmä slovenské štátoprávne snahy. A tak eštbáci prišli opäť zatknúť dp. Sliačana. Dňa 7. marca 1958 asi dve desiatky príslušníkov ŠtB Sliačanovi vyrabovali faru a jeho odvliekli. Jeho súdny proces sa konal od 22. do 26. apríla 1958 v Banskej Bystrici. Pripomínal skoro arénu z rímskych čias, keď kresťanov hádzali pred zúrivé hladné levy. Aby sa zvýšila údernosť, proces vtedy vysielala televízia i rozhlas a písala o ňom vtedajšia prinášala tlač. Aj film o ňom premietali v podnikoch i v školách. Ako dnes film Únos… Novinári dostali neopakovateľnú kariérnu príležitosť a k hystérii sa pridali ešte aj Katolícke noviny, skoro ako dnes, keď píšu o anexii Krymu (č. 7/2018, s. 3) a požiadavke pádu vlády (č. 10/2018. s 3).
Dp. Sliačana zamontovali do procesu s vytipovanými príslušníkmi 5. poľnej roty HG. Hoci títo boli už raz odsúdení, mali byť znova, exemplárne, a najmä teraz mal byť k nim pridaný aj kňaz. Vyjadril to titulok v komunistickej boľševickej Pravde: „Klérofašistická výchova je zodpovedná za zverské zločiny gardistov“. Kňaz Sliačan mal byť vraj členom komisie, ktorá zaistencov posielala na smrť. V skutočnosti to bolo presne naopak. Pre záchranu ohrozených robil, čo mohol. Za zajatých partizánov i Krupinčanov intervenoval najviac. Na „výkup“ zaistených Židov dal aj peniaze a viacerým zachránil život. Tieto svedectvá však súd nepripustil. Obhajcom bol JUDr. Glatz, ten však pre neho nespravil prakticky nič. Obžaloba nezabezpečila žiadne presvedčivé dôkazy voči obvineným gardistom, tobôž voči Sliačanovi. Ich nedostatok nahradilo len násilie a hysterická propaganda. Rozsudok, podľa pokynov Komunistickej strany, ešte pred jeho vyhlásením vypracoval JUDr. Breuer. Za údajný zločin vojenskej zrady jeho, Leonarda Sliačana, nevojaka, Krajský súd (predseda JUDr. Harazin) odsúdil na 25 rokov. Existenčne postihnutá a šikanovaná bola celá jeho rodina. Kruté zaobchádzanie pokračovalo aj vo väzniciach. Po dvoch porážkach a oslepnutí bol zo zdravotných dôvodov 21. 7. 1965 prepustený. Jeho nevládna matka musela z dôchodku 250 korún doživotne splácať súdne trovy. Ťažko chorý zomrel 17. októbra 1969 v Ružomberku. Krupinčania sa už v roku 1968 pokúšali o jeho rehabilitáciu. Tej sa on, ani ostatní obžalovaní nedožili.
Možno, po roku 1989, ak ešte nejakí pozostalí boli, tak možno bol rehabilitovaný. Určite je ale zapísaný v Knihe života a ostáva pre nás vzorom kňaza a mučeníka za Boha a za národ.

                                                       Ján Košiar, duchovný PV ZPKO

 

Príspevok bol vložený Novinky. Vytvorte záložku trvalého odkazu.