Genocída

Termín genocída je neologizmus, zavedený do medzinárodnej právnickej terminológie v roku 1948. Je zložený z dvoch koreňov: grécky genos, ktorý znamená pôvod alebo rod, a latinské sloveso caedere, ktoré značí zabíjať. Jeho autorom bol v roku 1944 americký profesor medzinárodného práva Raphael Lemkin, ktorý reagoval na nové chápanie vyhladzovania. Nezaškodí si ho zacitovať: ”Pod pojmom genocída rozumieme vyhladenie národa, či etnickej skupiny. (…) Z obecného hľadiska nejde nutne o okamžité vyhladenie, skôr ide o koordinovaný plán rôznych akcií smerujúcich k zničeniu podstatných základov života národných skupín, čo potom vedie k zničeniu skupín samotných. Cieľom takéhoto plánu je dezintegrácia politických a sociálnych inštitúcii, kultúry, jazyka, národného cítenia, náboženstva a ekonomického života národných skupín.”

V rezolúcii Valného zhromaždenia OSN 260 A (III) z 9. decembra 1948 bol prijatý Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídy. V článku I sa hovorí: Zmluvné strany potvrdzujú, že genocída, či už spáchaná v čase mieru alebo v čase vojny, je zločinom podľa medzinárodného práva a zaväzujú sa zabraňovať jej a trestať ju. Nejdeme tu podrobnejšie rozoberať tento termín, záujemcom odporúčame knihu Yvesa Ternona ”Genocidy XX. století” (Themis, Praha 1997) alebo výber dokumentov OSN „Ľudské práva“ (Archa, Bratislava 1991, kde mimochodom jeden z prekladateľov je aj JUDr. Robert Fico). Pre naše potreby len zvýrazníme konštatovanie, že ”Na rozdiel od vojny, neexistuje dobrá genocída, spravodlivá genocída.” Postupne sa experti v zmysle Lemkinovej definície zhodli na tom, že okrem fyzickej a biologickej genocídy existuje aj ”mentálna genocída”, či ”kultúrna genocída” s cieľom asimilovať obetnú skupinu. Táto sa zameriava na deštrukciu jej duchovnej identity potláčaním a likvidáciou jej kultúrnych faktorov a inštitútov. Jej nástrojmi sú rovnako reštrikčné a mocensky presadzované zákony ako dotačná a kultúrna politika. Jedným zo základných cieľov kultúrnej genocídy je materinský jazyk danej skupiny. Druh genocídy, aká u nás prebehla v roku 1945, sa podobá na tú, ktorú opisuje autor na strane 59: ”Skupina bude zničená len čiastočne, ak eliminácia jej reprezentatívnych prvkov – vodcov, inteligencie, poprípade všetkých dospelých mužov – postačí k tomu, aby zanikla ako taká.”
Tento termín má aj medzinárodné právne krytie – už od roku 1967 sa Komisia OSN pre ľudské práva zaviazala, že zaháji vyšetrovanie už pri prvých známkach genocídy.
V tomto schválenom Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídy, podľa čl. III. odst. e) je trestným činom už aj účastníctvo na genocíde. Y. Ternon hovorí, že dnes už genocída bez popierania nie je možná. V našom prípade ide o popieranie slovenskej kultúry a histórie.
Na záver už len treba poznamenať, že pre zločin genocídy, ten najodpornejší zločin novodobých európskych dejín, zločin, ktorý takmer k technickej dokonalosti doviedli nemeckí nacisti a ktorí aj dnes tu majú svojich usilovných nasledovníkov, nie je vo vyššie spomínanom Dohovore uvedená žiadna doba premlčania.

(lš)

 

Príspevok bol vložený Novinky. Vytvorte záložku trvalého odkazu.