Pamätná tabuľa Antonovi Hlinkovi vo Valaskej Belej

V nedeľu 27. júna 2021 sa vo Valaskej Belej (okres Prievidza, Nitrianska diecéza) uskutočnilo odhalenie pamätnej tabule donovi Antonovi Hlinkovi SDB. Domáci i hostia sa stretli predtým na svätej omši, ktorej hlavným celebrantom bol Prof. Jozef Kutarňa SDB. Koncelebrovali miestny farár dp. Róbert Stenchlák, P. Rajmund Jozef Klepanec OP, dp. Daniel Lukačovič farár z Voderád, a dp. Ján Košiar, duchovný PV ZPKO. Pozdravný list poslal nitriansky biskup Msgr. Viliam Judák ako aj provinciál rehole saleziánov don Peter Timko SDB. Podujatie bolo súčasťou 7. ročníka Memoriálu pátra Šebastiána Laba SJ, tiež rodáka z Valaskej Belej.
Po svätej omši si prítomní vypočuli príhovory historika Martina Lacka o živote a diele oboch pátrov, ako aj osobnú spomienku diplomata a niekdajšieho veľvyslanca vo Vatikáne Mariána Servátku na osobnosť Antona Hlinku.
Iniciátorom vyhotovenia pamätnej tabule, osadenej na bočnej strane kostola, sú predstavitelia Ústavu dejín kresťanstva. Z ich podnetu bola v minulom roku osadená na tomto mieste aj pamätná tabuľa s reliéfom spomenutého jezuitu. Autorom oboch tabúľ je majster Miroslav Pallo zo Žiliny.


Dr. Martin Lacko vo svojom príhovore priblížil životopis Antona Hlinku, ktorý „po Barbarskej bol spoločne s ďalšími kňazmi bol internovaný v PTP v západných Čechách a v apríli 1951 bol členom neúspešnej výpravy Titusa Zemana a spol. Po polročnom skrývaní sa mu vydaril druhý útek, 1. augusta 1951. Dostal sa do Turína kde bol 1. júla 1955 vysvätený za kňaza. Jedenásť rokov v Rakúsku, Nemecku i Taliansku prednášal filozofiu a teológiu vo Viedni, v Kolíne nad Rímom a v sicílskej Katánii. V roku 1971 dostal ponuku prihovárať sa cez Rádio Slobodná Európa a neskôr aj cez Hlas Ameriky. Jeho hlas bol známym po celom Slovensku, stal sa advokátom prenasledovaných slovenských kresťanov. Vydal aj početné knižné titulov a organizoval tajné transportov náboženskej literatúry za železnú oponu, o. i. aj na faru v Seredi, kde vtedy bol dekanom neskorší arcibiskup Ján Sokol. Do vlasti sa mu podarilo úspešne prepraviť asi 350 tisíc kníh, bez toho, aby ŠtB túto jeho sieť odhalila.
Anton Hlinka bol aj členom Európskeho výboru Svetového kongresu Slovákov. Po „nežnej revolúcii“ sa vrátil na Slovensko. Svoj návrat chápal ako splnenie morálnej povinnosti voči milovanej zemi i národu. V roku 1993 privítal vznik druhej Slovenskej republiky pamätnou polnočnou Modlitbou za Slovensko na námestí SNP v Bratislave.“

Ako očitý svedok zákulisia okolo tejto Hlinkovej modlitby prítomným povedal viac Dr. Marián Servátka:
V decembri 1992 ma po Vianociach na Ministerstve kultúry SR navštívil spisovateľ Peter Valo s návrhom, aby sme vznik štátu privítali po kresťansky – modlitbou. Obaja sme uvažovali, kto ju má predniesť: biskup, katolík, evanjelik? Vyšiel nám populárny kazateľ, uznávaný autor desiatok kníh Anton Hlinka. Peter ma poprosil informovať o tom pána ministra Slobodníka, aby to vybavil „hore“. Pán minister myšlienku prijal, dal mi za úlohu navštíviť pátra Hlinku a poprosiť ho o krátku modlitbu. Anton ma priateľsky prijal v kláštore saleziánov, kde býval. Bol milo prekvapený, pýtal sa prečo on, ale návrh prijal. Dohodli sme, aby nebola dlhá.
Na druhý deň bol už Silvester, boli sme v robote, minister ma zrazu zavolal do kancelárie. Oznámil mi, že čosi sa zmenilo, že modlitba nemusí byť. A že to mám oznámiť pátrovi Hlinkovi. Prosil som ministra, aby to urobil niekto iný, že ja to nedokážem: Včera som ho presviedčal, ako to veľmi chceme a dnes mu mám povedať, že netreba? Pán minister mi nepovedal, kto tak rozhodol, ani som sa na to nepýtal. Minister preto poveril svojho vodiča, aby zašiel za Hlinkom a priviezol ho na ministerstvo, že on, minister, mu to vysvetlí. Vodič Hlinku ale nenašiel, vec ostala úradne nevyriešená… Večer sme boli na Bôriku. Boli tam poslanci, ministri, ľudia, ktorí sa zaslúžili o štátnosť.
Nálada bola radostná, aj vínko sa popíjalo, čakali sme polnoc, keď sa stane to, na čo sme dlho čakali. Bol tam aj minister Slobodník a pýtal sa, či Hlinka dostal odkaz. Odpovedal som, že vodič ho žiaľ nenašiel, ale že páter vie, že sa má dostať k tribúne… Opýtal som sa pána ministra, odkiaľ bol pokyn, že modlitba nemusí byť. Nevedel presne, ale mi naznačil, že to prišlo zhora. Tým sa náš rozhovor uzavrel. Vzápätí som zbadal pani Annu Nagyovú, pravú ruku vtedy premiéra Vladimíra Mečiara. Bol som mladý a odvážny, dovolil som si ju vyrušiť, informoval som ju o Hlinkovi a o modlitbe. Pani Anna prikývla, že je to fajn nápad. O žiadnom pokyne, že nie, že netreba, vôbec nevedela… Krátko pred polnocou sme sa z Bôrika presunuli na Námestie SNP. Moderátor slávnostného večera Gabo Zelenay zbadal Antona Hlinku pred tribúnou, pozval ho hore a on následne predniesol túto modlitbu:

Modlitba za Slovensko

Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe,
všemohúci Bože, Otec všetkých národov,
aby si bol stále s nami, hneď od samého začiatku, už pri prvých krokoch.
Po tejto hodine túžili generácie dcér a synov našej slovenskej vlasti.
Samostatnosť, ktorej sme sa dožili, prijímame ako dar Tvojej prozreteľnosti
a pokladáme za zmluvu medzi Tebou a obyvateľmi
medzi Tatrami a Dunajom.
Nesmrteľný vládca čias, prebývaj s nami, buď v tejto krajine doma
ako náš prozreteľný Otec a pomocník v každej núdzi.
Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratskosti
a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie.
Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.

Otcovi Antonovi, aj keď sme mali osobný priateľský vzťah, som túto informáciu nikdy nepovedal, aby ho neranila. S priateľmi sme si však povedali, že do peknej myšlienky už pri vzniku nášho štátu vstúpil ktosi tajomný, ktosi, kto sa v rozličných podobách objavuje v slovenských reáliách dodnes.“

Anton Hlinka SDB bol laureátom aj slovenských štátnych vyznamenaní: Rádu Andreja Hlinku I. tr. a Rádu Ľudovíta Štúra I. tr., ktoré mu udelil prezident Slovenskej republiky v rokoch 1997 a 1998. Prof. Dr. Anton Hlinka zomrel v Trenčíne 26. marca 2011.

Po odhalení novej tabule položili Marián Tkáč a Marián Servátka k obdivom tabuliam Antonovi Hlinkovi i Šebastiánovi Labovi vence so slovenskou trikolórou.. Keď pôjdete, okolo zastavte sa aj vo Valaskej Belej v spomienke na týchto našich vzácnych kňazov.

Ján Košiar
duchovný PV ZPKO

 

Príspevok bol vložený Novinky. Vytvorte záložku trvalého odkazu.