Pápež Lev XIV.:
Čítajte Boží štát sv. Augustína a pozor na Orwella
Príhovor k diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici
Vaše Excelencie,
vážení členovia diplomatického zboru,
dámy a páni,
v prvom rade ďakujem Jeho Excelencii veľvyslancovi Georgeovi Poulidesovi, dekanovi diplomatického zboru, za milé a úctivé slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých. Vítam vás na tomto stretnutí, aby sme si na začiatku nového roka vymenili pozdravy a želania.
Ide o tradičnú udalosť v živote diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici, ktorá je však pre mňa, nakoľko som bol len pred niekoľkými mesiacmi povolaný pastiera Kristovho stáda, novinkou. Som preto rád, že vás dnes ráno môžem privítať, a som vďačný za vašu početnú účasť, ktorú tento rok obohatila prítomnosť nových vedúcich misií z Kazachstanu, Burundi a z Bieloruska. Ďakujem príslušným vládnym orgánom za rozhodnutie otvoriť diplomatické zastúpenia pri Svätej stolici v Ríme, čo je hmatateľným znakom dobrých a plodných bilaterálnych vzťahov. Prostredníctvom vás všetkých, milí veľvyslanci, chcem vyjadriť svoje blahoželanie vašim štátom a podeliť sa s vami o pohľad na našu dobu, ktorá je taká nepokojná v dôsledku rastúceho počtu napätí a konfliktov.
Rok, ktorý sa práve skončil, bol bohatý na množstvo udalostí, počnúc tými, ktoré priamo ovplyvnili život Cirkvi, ktorá prežila intenzívny jubilejný rok. Zažili sme návrat do domu Otca môjho cteného predchodcu, pápeža Františka. Celý svet sa v deň pohrebu zhromaždil okolo jeho rakvy a pocítil stratu otca, ktorý viedol Boží ľud s hlbokou pastoračnou láskou.
Len pred pár dňami sme uzavreli poslednú Svätú bránu, bránu Baziliky svätého Petra, ktorú otvoril pápež František v noci na Vianoce 2024. Počas Svätého roka prišli do Ríma milióny pútnikov, aby si vykonali jubilejnú púť. Každý prišiel s vlastnými životnými skúsenosťami, otázkami a radosťami, ale aj bolesťami a ranami, aby prekročil Svätú bránu, symbol samotného Krista, nášho nebeského lekára, ktorý prišiel v tele, vzal na seba našu ľudskosť, aby nás urobil súčasťou svojho božského života, ako sme uvažovali v tajomstve nedávno slávených Vianoc. Verím, že v tomto prechode Svätou bránou mnohí ľudia mohli prehĺbiť alebo znovuobjaviť svoj vzťah s Pánom Ježišom a nájsť útechu i obnovenú nádej, aby mohli čeliť výzvam života.
Na tomto mieste by som chcel vyjadriť osobitnú vďaku Rimanom, ktorí s veľkou trpezlivosťou a pohostinnosťou prijali mnohých pútnikov a turistov, ktorí pricestovali do Ríma zo všetkých kútov sveta. Osobitné uznanie by som chcel vyjadriť talianskej vláde, mestskej správe i bezpečnostným zložkám, ktoré sa s nadšením a precíznosťou starali o to, aby Rím mohol prijať všetkých návštevníkov a aby sa jubilejné udalosti ako aj tie po smrti pápeža Františka mohli odohrávať v pokoji a bezpečnosti.
Svätá stolica a Taliansko zdieľajú nielen geografickú blízkosť, ale predovšetkým dlhú históriu viery a kultúry, ktorá spája Cirkev s týmto nádherným polostrovom a jeho obyvateľmi. Svedčia o tom aj vynikajúce bilaterálne vzťahy, ktoré boli tento rok spečatené nadobudnutím účinnosti zmien a doplnení Dohody o pastorácii v ozbrojených silách, čo umožní účinnejšiu duchovnú podporu žien a mužov, ktorí slúžia v ozbrojených silách v Taliansku i v mnohých misiách v zahraničí. Tiež bola podpísaná aj dohoda o slnečnej elektrárni v Santa Maria di Galeria, ktorá umožní dodávky elektrickej energie do Vatikánu z obnoviteľných zdrojov, čím sa potvrdzuje spoločné úsilie v prospech stvorenstva. Som tiež vďačný za návštevy, ktoré mi na začiatku môjho pontifikátu venovali vysokí štátni predstavitelia, a za vynikajúcu pohostinnosť, ktorú mi preukázal pán prezident v Kvirináli, ktorému tiež chcem vyjadriť svoje srdečné a vďačné pozdravy.
V priebehu roka som prijal aj pozvanie, ktoré bolo adresované pápežovi Františkovi, a s radosťou som navštívil Turecko a Libanon. Som vďačný predstaviteľom oboch krajín za ich pohostinnosť. V İzniku v Turecku som mal príležitosť spolu s ekumenickým patriarchom Konštantínopolu a predstaviteľmi iných kresťanských vyznaní osláviť 1700. výročie Nicejského koncilu, prvého ekumenického koncilu. Bola to dôležitá príležitosť na obnovenie záväzku na ceste k plnej viditeľnej jednote všetkých kresťanov. V Libanone som stretol ľud, ktorý napriek ťažkostiam je plný viery a nadšenia. Cítil som nádej, vychádzajúcu od mladých ľudí, ktorí túžia budovať spravodlivejšiu a súdržnejšiu spoločnosť, posilňujúc tak prepojenie kultúr a náboženských vier, ktoré robí krajinu cédrov jedinečnou na svete.
Milí veľvyslanci,
inšpirovaný tragickými udalosťami vyplienenia Ríma v roku 410, svätý Augustín napísal jedno z najvýznamnejších diel svojho teologického, filozofického a literárneho tvorivého úsilia: Boží štát (De Civitate Dei). Ako poznamenal pápež Benedikt XVI., ide o „impozantné a rozhodujúce dielo pre rozvoj západného politického myslenia a kresťanskej teológie dejín“[1], ktoré čerpá inšpiráciu z „rozprávania“ – ako by sme to vyjadrili v súčasných pojmoch –, ktoré sa šírilo: „Pohania, ktorých bolo v tej dobe ešte veľa, a aj nemalý počet kresťanov si mysleli, že Boh nového náboženstva i samotní apoštoli preukázali, že nie sú schopní mesto ochrániť. V čase pohanských božstiev bol Rím caput mundi, veľké hlavné mesto, a nikto si nedokázal predstaviť, že by mohlo padnúť do rúk nepriateľov. Teraz, s Bohom kresťanov, sa toto veľké mesto už nezdalo byť bezpečné.“[2]
Zaiste, naša doba je samozrejme veľmi vzdialená od týchto udalostí. Nejde len o časovú vzdialenosť, ale aj o odlišnú kultúrnu citlivosť a vývoj kategórií myslenia. Nemôžeme však prehliadnuť skutočnosť, že práve naša kultúrna citlivosť čerpala inšpiráciu z tohto diela, ktoré, ako všetky klasické diela, oslovuje ľudí všetkých čias.
Svätý Augustín interpretuje udalosti a historickú realitu podľa modelu dvoch miest: Božie mesto, ktoré je večné a charakterizuje ho bezpodmienečná láska k Bohu (amor Dei), s ktorou je spojená láska k blížnemu, najmä k chudobným; a pozemské mesto, ktoré je dočasným miestom pobytu, kde ľudia žijú až do smrti. V dnešnej dobe toto pozemské mesto zahŕňa všetky sociálne a politické inštitúcie, od rodiny cez štát až po medzinárodné organizácie. Pre Augustína bolo toto mesto stelesnené Rímskou ríšou. Pozemské mesto je zamerané na pýchu (amor sui), túžbu po moci a svetskej sláve, ktoré vedú k zničeniu. Nejde však o interpretáciu histórie, ktorá chce postaviť posmrtný život proti pozemskému, Cirkev proti štátu, ani o dialektiku o úlohe náboženstva v občianskej spoločnosti.
Z pohľadu sv. obe mestá koexistujú až do konca čias a majú svoju tak vonkajšiu ako aj vnútornú dimenziu, lebo sa nemerajú len podľa vonkajších postojov, s ktorými sú budované v histórii, ale aj podľa vnútorného postoja každého človeka voči vlastným životným udalostiam a historickým skutočnostiam. Z tohto hľadiska je každý z nás protagonistom a teda zodpovedným za históriu. Sv. Augustín osobitne zdôrazňuje, že kresťania sú povolaní Bohom, aby prebývali v pozemskom meste, ale so srdcom i mysľou upriamenou na nebeské mesto, svoju skutočnú vlasť. Akokoľvek, kresťan, aj keď žije v pozemskom meste, nie je cudzí politický svet a usiluje sa uplatňovať kresťanskú etiku, inšpirovanú Svätým písmom, v občianskej spoločnosti.
Boží štát nenavrhuje politický program, ale ponúka cenné úvahy o základných otázkach spoločenského a politického života, ako je hľadanie spravodlivého a mierového spolunažívania medzi národmi. Sv. Augustín tiež varuje pred vážnymi nebezpečenstvami pre politický život, ktoré vyplývajú z falošného výkladu histórie, prehnaného nacionalizmu a skresľovania ideálu politického vodcu.
Aj keď kontext, v ktorom dnes žijeme, je odlišný od toho v piatom storočí, niektoré analógie zostávajú veľmi aktuálne. Tak ako vtedy, aj dnes žijeme v období hlbokých migračných pohybov; tak ako vtedy, aj dnes prežívame obdobie hlbokej reorganizácie geopolitických rovnováh a kultúrnych paradigiem; tak ako vtedy, aj dnes, podľa známeho vyjadrenia pápeža Františka, nežijeme v období zmien, ale v zmene obdobia.[3]
V súčasnosti na medzinárodnej úrovni nás veľmi znepokojuje slabosť multilateralizmu. Diplomaciu, ktorá podporuje dialóg a hľadá súhlas všetkých, nahrádza diplomacia sily, jednotlivcov alebo skupín spojencov. Vojna sa opäť stala módou a šíri sa bojová horúčka. Porušil sa princíp, ustanovený po druhej svetovej vojne, ktorý zakazoval štátom používať silu na porušovanie hraníc iných krajín. Mier sa už nehľadá ako dar a hodnota sama osebe „uskutočňovaním Bohom chceného poriadku, ktorý so sebou prináša dokonalejšiu spravodlivosť medzi ľuďmi“[4], ale hľadá sa prostredníctvom zbraní ako podmienka pre potvrdenie vlastnej nadvlády. Toto vážne ohrozuje právny štát, ktorý je základom každého mierového občianskeho spolunažívania.
Na druhej strane, ako poznamenáva sv. Augustín, „niet nikoho, kto by netúžil po pokoji. Ba aj tú čo chcú vojny, nechcú vlastne nič iné, ako zvíťaziť, a tak dôjsť k slávnemu pokoju. Čím iným je totiž víťazstvo, ak nie podmanením protivníka? Keď sa to dosiahne, bude aj pokoj. […] Veď aj tí, čo chcú porušiť daný pokoj, nie žeby nenávideli pokoj, ale ho chcú zmeniť podľa svojho náhľadu. Nechcú, aby vôbec nebolo pokoja, ale chcú ho mať takým, aký oni chcú.“[5]
Práve tento postoj viedol ľudstvo k tragédii druhej svetovej vojny, z ktorej sa zrodila OSN; nedávno sme oslávili jej 80. výročie. Bola vytvorené na základe rozhodnutia 51 krajín ako stredobod multilaterálnej spolupráce s cieľom predchádzať budúcim globálnym katastrofám, chrániť mier, brániť základné ľudské práva a podporovať udržateľný rozvoj.
„Osobitne chcem pripomenúť dôležitosť medzinárodného humanitárneho práva, ktorého rešpektovanie nemôže závisieť od okolností ani od vojenských či strategických záujmov. Humanitárne právo nielenže zaručuje v čase vojnových rán minimálnu mieru ľudskosti, ale je aj záväzkom, ktorý štáty prijali. Musí vždy prevážiť nad ambíciami vojnových strán, aby zmierňovalo ničivé účinky vojny, a to aj z hľadiska obnovy. Nemožno mlčať o tom, že ničenie nemocníc, energetickej infraštruktúry, obydlí a miest nevyhnutných pre každodenný život predstavuje závažné porušenie medzinárodného humanitárneho práva.
Svätá stolica dôrazne potvrdzuje svoje odsúdenie akejkoľvek formy zapojenia civilistov do vojenských operácií a vyjadruje nádej, že medzinárodné spoločenstvo si uvedomí, že ochrana princípu nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a posvätnosti života má vždy väčšiu váhu ako akýkoľvek čisto národný záujem.
V tejto perspektíve OSN sprostredkovávala urovnávanie konfliktov, podporovala rozvoj a pomáhala štátom pri ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo svete, ktorý čelí zložitým výzvam, ako sú geopolitické napätia, nerovnosti a klimatické krízy, by OSN mala zohrávať kľúčovú úlohu pri podporovaní dialógu a humanitárnej pomoci, čím by prispievala k budovaniu spravodlivejšej budúcnosti. Je preto potrebné vyvinúť úsilie, aby OSN nielen odzrkadľovala situáciu v dnešnom svete, a nie v povojnovom období, ale aby bola aj viac orientovaná a efektívna v presadzovaní nie ideológií, ale politík zameraných na jednotu rodiny národov.
Cieľom multilateralizmu je teda poskytnúť priestor, kde sa ľudia môžu stretávať a rozprávať, podľa vzoru starovekého rímskeho fóra alebo stredovekého námestia. Na dialóg je však potrebné porozumieť slovám a pojmom, ktoré tieto reprezentujú. Objavovanie významu slov je možno jednou z prvých výziev našej doby. Keď slová strácajú väzbu s realitou a realita sama sa stáva vecou názoru, a v konečnom dôsledku nekomunikovateľnou, stávame sa ako tí dvaja, o ktorých hovorí sv. Augustín, ktorí sú nútení zostať spolu, bez toho aby jeden z nich poznal jazyk druhého. Svätý Augustín poznamenáva, že „skôr sa spolčia nemé zvieratá, hoci rozličného druhu, než tí dvaja, hoci sú ľuďmi. Keď si nemôžu oznámiť to, čo cítia, jedine pre rozdielnosť reči, k spolčeniu im nenapomôže ani veľká prirodzená podobnosť, a to tak veľmi, že človek bude radšej tráviť čas spolu so svojím psom, ako s cudzím človekom.[6]
„V dnešnej dobe je význam slov stále menej jednoznačný a pojmy, ktoré reprezentujú, stále viac nejednoznačné. Jazyk už nie je privilegovaným prostriedkom ľudskej prirodzenosti na poznávanie a stretávanie sa, ale v záhyboch sémantickej nejednoznačnosti sa stále viac stáva zbraňou, ktorou možno oklamať alebo zasiahnuť a uraziť protivníkov. Potrebujeme, aby slová opäť jednoznačne vyjadrovali isté skutočnosti. Iba tak sa môže obnoviť autentický dialóg bez nedorozumení. To sa musí stať v našich domovoch a na námestiach, v politike, v médiách a na sociálnych sieťach, ako aj v kontexte medzinárodných vzťahov a multilateralizmu, aby tento mohol znovu nadobudnúť silu potrebnú na plnenie úlohy stretávania sa a sprostredkovania, ktorá je nevyhnutná na prevenciu konfliktov, a aby nikto nebol pokúšaný prevládať nad druhým logikou sily, či už verbálnej, fyzickej alebo vojenskej.
Treba tiež poznamenať, že paradox tohto oslabenia slova sa často zdôrazňuje v mene slobody prejavu. Pri bližšom pohľade je však pravda opak: sloboda prejavu a vyjadrovania je zaručená práve istotou jazyka a skutočnosťou, že každý termín je ukotvený v pravde. Je však smutné konštatovať, že najmä na Západe sa stále viac obmedzuje priestor pre skutočnú slobodu prejavu, zatiaľ čo sa vyvíja nový jazyk s orwellovským nádychom, ktorý sa v snahe byť stále inkluzívnejší nakoniec vylúči tých, ktorí sa neprispôsobujú ideológiám, ktoré ho živia.
Z toho žiaľ vyplývajú ďalšie dôsledky, ktoré nakoniec obmedzujú základné práva človeka, počnúc slobodou svedomia. V tomto kontexte výhrada vo svedomí umožňuje jednotlivcovi odmietnuť povinnosti, ktoré sú v rozpore s hlboko zakorenenými morálnymi, etickými alebo náboženskými princípmi, či už ide o odmietnutie vojenskej služby v mene nenásilia alebo odmietnutie praktík ako sú potraty alebo eutanázia zo strany lekárov a zdravotníckych pracovníkov. Výhrada vo svedomí nie je vzburou, ale aktom vernosti sebe samému. V tomto konkrétnom historickom momente sa zdá, že sloboda svedomia je predmetom zvýšeného spochybňovania zo strany štátov, a to aj zo strany tých, ktoré vyhlasujú, že sú založené na demokracii a ľudských právach.
Takáto sloboda naopak vytvára rovnováhu medzi spoločným záujmom a individuálnou dôstojnosťou, pričom zdôrazňuje, že skutočne slobodná spoločnosť nevnucuje uniformitu, ale chráni rozmanitosť svedomí, predchádza autoritárskym tendenciám a podporuje etický dialóg, ktorý obohacuje spoločenskú štruktúru.
Rovnako hrozí nám obmedzenie náboženskej slobody, ktorá – ako pripomínal Benedikt XVI. – je prvým z ľudských práv, lebo vyjadruje najzákladnejšiu skutočnosť človeka.[7] Najnovšie údaje potvrdzujú, že porušovanie náboženskej slobody narastá, a že 64 % svetovej populácie je vystavené závažnému porušovaniu tohto práva.
Svätá stolica žiada plné rešpektovanie náboženskej slobody a slobody vierovyznania pre kresťanov, ako aj pre všetky ostatné náboženské spoločenstvá. Pri príležitosti 60. výročia vyhlásenia deklarácie Nostra aetate, jedného z výsledkov Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, ktorý sa skončil 8. decembra 1965, som mal príležitosť opätovne zdôrazniť kategorické odmietnutie akejkoľvek formy antisemitizmu, ktorý žiaľ naďalej šíri nenávisť a smrť, ako aj dôležitosť pestovania židovsko-kresťanského dialógu a prehlbovania spoločných biblických koreňov.
Pri tej istej príležitosti mi stretnutie s predstaviteľmi iných náboženstiev umožnilo obnoviť uznanie za pokrok, ktorý sa v posledných desaťročiach dosiahol na ceste medzináboženského dialógu, lebo v každom úprimnom náboženskom hľadaní je „odraz jedinej božskej tajomnosti, ktorá zahŕňa celé stvorenie“.[8] V tomto zmysle žiadam spoločenstvo štátov, aby zaručilo všetkým svojim občanom plnú slobodu náboženstva a vierovyznania.
Nemôžeme tu nespomenúť, že prenasledovanie kresťanov zostáva jednou z najrozšírenejších kríz ľudských práv v súčasnosti. Viac než 380 miliónov veriacich znáša diskrimináciu, násilie a útlak pre svoju vieru.
Tento jav sa týka približne jedného z siedmich kresťanov na celom svete a v roku 2025 sa zhoršil v dôsledku pretrvávajúcich konfliktov, autoritárskych režimov a náboženského extrémizmu.
Tieto údaje ukazujú, že náboženská sloboda je v mnohých prostrediach považovaná skôr za výsadu než za základné ľudské právo.“
Na tomto mieste by som chcel venovať osobitnú pozornosť početným obetiam násilia, ktoré má aj náboženské motívy, v Bangladéši, v oblasti Sahel a v Nigérii, ako aj obetiam závažného teroristického útoku z júna tohto roku na Farnosť sv. Eliáša v Damasku, bez toho, aby som zabudol na obete džihádistického násilia v Cabo Delgado v Mozambiku.
Nesmieme však prehliadať ani subtílnu formu náboženskej diskriminácie voči kresťanom, ktorá sa šíri aj v krajinách, kde tvoria početnú väčšinu, ako v Európe či v Amerike, kde sa kresťania tiež niekedy stretávajú s obmedzeniami možnosti hlásať evanjeliové pravdy z politických alebo ideologických dôvodov, najmä keď bránia dôstojnosť najslabších, nenarodených detí, utečencov a migrantov alebo podporujú rodinu.
V rámci svojich vzťahov a činností na medzinárodnej úrovni Svätá stolica neustále zaujíma postoj na obranu nespochybniteľnej dôstojnosti každej osoby. Nemôžeme preto nevidieť, že každý migrant je osoba a ako taká má neodňateľné práva, ktoré treba rešpektovať v každom ohľade. Nie všetci migranti sa sťahujú z vlastnej vôle, mnohí sú nútení utekať kvôli násiliu, prenasledovaniu, konfliktom, či dokonca aj v dôsledku klimatických zmien, ako je tomu v rôznych častiach Afriky a Ázie. V tomto roku, v ktorom si pripomíname 75. výročie založenia Svetovej organizácie pre migráciu, opätovne vyjadrujem želanie Svätej stolice, aby opatrenia, ktoré štáty prijímajú proti nezákonnosti a obchodovaniu s ľuďmi, neslúžili ako zámienka na porušovanie dôstojnosti migrantov a utečencov.
Tie isté úvahy platia aj pre väzňov, ktorých nemožno nikdy zredukovať na úroveň zločinov, ktoré spáchali. Chcel by som aj tu pri tejto príležitosti vyjadriť svoju úprimnú vďaku tým vládam, ktoré kladne reagovali na výzvu môjho cteného predchodcu v prospech prejavov milosrdenstva počas jubilejného roka a vyjadrujem nádej, že duch jubilea bude trvalo a štrukturálne inšpirovať výkon spravodlivosti tak, aby tresty boli úmerné spáchaným zločinom, aby boli väzňom zaručené dôstojné podmienky a aby sa najmä usilovalo o zrušenie trestu smrti, ktorý ničí každú nádej na odpustenie a obnovu.[9] Nesmiem tiež zabudnúť na utrpenie mnohých väzňov z politických dôvodov, ktorí sa nachádzajú v mnohých štátoch.
Nesmieme zabudnúť, že z kresťanského hľadiska človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý „ho povolal do bytia z lásky a zároveň ho povolal k láske“.[10] Toto povolanie sa prejavuje privilegovaným a jedinečným spôsobom v rámci rodiny. Práve v tomto kontexte sa človek učí milovať a rozvíja schopnosť slúžiť životu, čím prispieva k rozvoju spoločnosti a k poslaniu Cirkvi.
Napriek svojej ústrednej úlohe inštitúcia rodiny čelí dnes dvom zásadným výzvam. Na jednej strane pozorujeme v medzinárodnom systéme znepokojujúci trend zanedbávať a podceňovať jej základnú sociálnu úlohu, čo vedie k jej postupnej inštitucionálnej marginalizácii. Na druhej strane nemožno ignorovať rastúcu a bolestnú realitu krehkých, rozpadnutých a trpiacich rodín, ktoré trápia vnútorné ťažkosti a znepokojujúce javy, vrátane domáceho násilia.
Povolanie k láske a životu, ktoré sa prejavuje predovšetkým vo výlučnom a nerozlučnom zväzku medzi ženou a mužom, kladie základný etický imperatív: vytvoriť podmienky, aby rodiny mohli prijať a plne sa starať o rodiaci sa život. Toto je mimoriadne dôležité najmä v krajinách, ktoré zažívajú dramatický pokles pôrodnosti. Život je totiž neoceniteľným darom, ktorý sa rozvíja v rámci projektu vzťahov založených na vzájomnosti a službe.
Vzhľadom na tento dôkladný pohľad na život ako dar, o ktorý sa treba starať, a na rodinu ako jeho zodpovednú strážkyňu, je potrebné kategoricky odmietnuť praktiky, ktoré popierajú alebo zneužívajú pôvod života a jeho vývoj. Medzi ne patrí potrat, ktorý ukončuje vznikajúci život a odmieta prijatie daru života. V tomto zmysle Svätá stolica vyjadruje hlboké znepokojenie nad projektmi zameranými na financovanie cezhraničnej mobility s cieľom získať prístup k takzvanému „právu na bezpečný potrat“ a považuje za poľutovaniahodné, že verejné zdroje sa vynakladajú na likvidáciu života namiesto toho, aby sa investovali do podpory matiek a rodín. Hlavným cieľom musí zostať ochrana každého nenarodeného dieťaťa a účinná a konkrétna podpora každej ženy, aby mohla prijať život.
Podobne je to aj v prípade náhradného materstva, ktoré tým, že mení tehotenstvo na obchodovateľnú službu, porušuje dôstojnosť dieťaťa, ktoré je zredukované na „produkt“, ako aj matky, keďže zneužíva jej telo a proces plodenia a narúša pôvodný vzťah v rodine.
Podobné úvahy možno rozšíriť aj na chorých, starých a osamelých ľudí, ktorí niekedy ťažko hľadajú dôvod naďalej žiť. Úlohou občianskej spoločnosti a štátov je tiež konkrétne reagovať na situácie krehkosti, ponúkať úľavu ľudskému utrpeniu, ako je paliatívna starostlivosť, a podporovať tiež politiku skutočnej solidarity a nepodporovať namiesto toho iluzórne formy súcitu, ako je eutanázia.
Podobná úvaha sa môže vzťahovať aj na mnohých mladých ľudí, ktorí čelia rozličným ťažkostiam, medzi ktoré patrí aj drogová závislosť. Tu je potrebné spoločné úsilie všetkých, aby sa podarilo vykoreniť túto ranu ľudstva a obchod s drogami, ktorý ju živí, a zabrániť tak tomu, aby sa milióny mladých ľudí na celom svete stali obeťami drogovej závislosti. Spolu s týmto úsilím nesmú chýbať primerané politiky na liečbu závislostí a väčšie investície do podpory ľudského rozvoja, vzdelávania a vytvárania pracovných príležitostí.
Vzhľadom na tieto výzvy je potrebné naozaj zdôrazniť, že ochrana práva na život je nevyhnutným základom každého ďalšieho ľudského práva. Spoločnosť je zdravá a správne sa rozvíja len vtedy, ak chráni posvätnosť ľudského života a aktívne sa zasadzuje za jeho podporu.
Z toho, čo som spomenul, vyplýva, že v súčasnom kontexte dochádza k skutočnému „skratu“ v oblasti ľudských práv. Právo na slobodu prejavu, slobodu svedomia, náboženskú slobodu a dokonca aj právo na život sú obmedzované v mene iných takzvaných nových práv, čo má za následok, že samotný systém ľudských práv stráca na sile a vytvára priestor pre násilie a útlak. K tomu dochádza, keď sa každé právo stáva autoreferenčným a najmä keď stráca spojitosť s realitou vecí, ich povahou a pravdou.
Páni veľvyslanci,
ak svätý Augustín zdôrazňuje koexistenciu nebeského a pozemského mesta až do konca čias, naša doba sa skôr zdá byť naklonená popierať „práva na občianstvo“ Božieho mesta. Zdá sa, že existuje len pozemské mesto uzavreté výlučne vo svojich hraniciach. Hľadanie len imanentných statkov narúša „pokoj poriadku“[11], ktorý pre Augustína predstavuje samotnú podstatu mieru, a týka sa spoločnosti i národov rovnako ako ľudskej duše, pričom je nevyhnutný pre akékoľvek občianske spolunažívanie. Pri absencii transcendentného a objektívneho základu prevláda iba sebaláska až ľahostajnosť voči Bohu, ktorý vládne pozemskému mestu.[12] Ako však poznamenáva Augustín, „taká hlúpa je pýcha týchto ľudí, ktorí si myslia, že tu je cieľ dobra a že sami od seba budú blažení“.[13]
Pýcha zakrýva samotnú realitu a empatiu voči blížnemu. Nie je to náhoda, že na počiatku každého konfliktu stojí vždy pýcha. Ako som pripomenul v Posolstve k Svetovému dňu mieru, „stráca sa realizmus a podlieha sa čiastočnému a skreslenému obrazu sveta, poznačenému temnotou a strachom“[14], čím sa otvára cesta logike konfrontácie, ktorá je predzvesťou každej vojny.
Vidíme to v mnohých kontextoch, počnúc pretrvávajúcou vojnou na Ukrajine, ktorá spôsobuje utrpenie civilnému obyvateľstvu. Vzhľadom na túto dramatickú situáciu Svätá stolica rozhodne potvrdzuje naliehavosť okamžitého prímeria a dialógu, ktorý bude motivovaný úprimným hľadaním ciest vedúcich k mieru. Medzinárodnému spoločenstvu adresujem naliehavú výzvu, aby nepoľavilo vo svojom úsilí hľadať spravodlivé a trvalé riešenia na ochranu najzraniteľnejších a na obnovenie nádeje postihnutého obyvateľstva, a zároveň obnovujem plnú ochotu Svätej stolice podporovať každú iniciatívu, ktorá prispieva k mieru a svornosti.
Podobne to vidíme aj vo Svätej zemi, kde napriek prímeriu vyhlásenému v októbri, civilné obyvateľstvo naďalej trpí vážnou humanitárnou krízou, ktorá ešte zhoršuje utrpenie, ktoré už prežilo. Svätá stolica venuje osobitnú pozornosť každej diplomatickej iniciatíve, ktorá zabezpečí Palestínčanom v Pásme Gazy budúcnosť trvalého mieru a spravodlivosti vo vlastnej krajine, ako aj celému palestínskemu a izraelskému národu. Osobitne, riešenie dvoch štátov naďalej zostáva inštitucionálnou perspektívou, ktorá by vyhovovala legitímnym ašpiráciám oboch národov, zatiaľ čo, žiaľ, dochádza k nárastu násilia na Západnom brehu Jordánu proti palestínskemu civilnému obyvateľstvu, ktoré má právo žiť v mieri vo svojej zemi.
Veľké obavy vyvoláva aj eskalácia napätia v Karibskom mori a pozdĺž amerického pobrežia Tichého oceánu. Chcem opäť naliehavo vyzvať k hľadaniu mierových politických riešení súčasnej situácie, pričom je potrebné mať na zreteli spoločné dobro obyvateľstva a nie obhajobu záujmov jednej strany.
To platí najmä pre Venezuelu v dôsledku nedávnych udalostí. V tejto súvislosti opätovne vyzývam, aby sa rešpektovala vôľa venezuelského ľudu a aby sa vynaložilo úsilie na ochranu ľudských a občianskych práv každého človeka a na budovanie budúcnosti stability a zhody, inšpirované príkladom dvoch jej synov, ktorých som mal radosť svätorečiť minulý október, José Gregoria Hernándeza a sestru Carmen Rendiles, aby budovali spoločnosť založenú na spravodlivosti, pravde, slobode a bratstve a tak sa vymanili z vážnej krízy, ktorá krajinu sužuje už mnoho rokov.
Aj ďalšie krízy charakterizujú celosvetovú situáciu. Mám na mysli predovšetkým dramatickú situáciu na Haiti, poznačenú všetkými druhmi násilia, od obchodovania s ľuďmi až po nútené vyhnanstvá a únosy. V tejto súvislosti vyjadrujem nádej, že s potrebnou a konkrétnou podporou medzinárodného spoločenstva bude krajina čo najskôr schopná podniknúť kroky potrebné na obnovenie demokratického poriadku, ukončenie násilia a dosiahnutie zmierenia a mieru.
Nesmieme zabudnúť ani na situáciu, ktorá už desaťročia postihuje africký región Veľkých jazier, kde si násilie tiež vyžiadalo mnoho obetí. Vyzývam zúčastnené strany, aby hľadali definitívne, spravodlivé a trvalé riešenie, ktoré ukončí konflikt, ktorý trvá už príliš dlho. Rovnako mám na mysli situáciu v Sudáne, ktorý sa premenil na rozsiahle bojisko, a pretrvávajúcu politickú nestabilitu v Južnom Sudáne, najmladšej krajine v rodine národov, ktorá vznikla po referende pred pätnástimi rokmi.
Nemôžeme zabudnúť ani na zintenzívnenie napätia vo východnej Ázii a vyjadrujeme nádej, že všetky zúčastnené strany zaujmú mierový prístup a budú viesť dialóg o sporných otázkach, ktoré sú zdrojom potenciálneho konfliktu.
Osobitnú pozornosť venujem vážnej humanitárnej a bezpečnostnej kríze, ktorá postihuje Mjanmarsko a ktorú ešte zhoršilo ničivé zemetrasenie v marci minulého roku. Naliehavo vyzývam, aby sa odvážne zvolili cesty mieru a inkluzívneho dialógu, ktoré zaručia všetkým spravodlivý a včasný prístup k humanitárnej pomoci. Aby boli demokratické cesty autentické, musia byť sprevádzané politickou vôľou usilovať sa o spoločné dobro, posilňovať sociálnu súdržnosť a podporovať integrálny rozvoj každého človeka.
V mnohých z týchto scenárov, ako poukazuje aj sv. Augustín, vidíme, že v centre pozornosti je vždy myšlienka, že mier je možný len silou a pod vplyvom odstrašenia. Na druhej strane, vojna sa uspokojí s ničením, mier naopak vyžaduje neustále a trpezlivé úsilie o budovanie a neustálu ostražitosť. Toto úsilie sa týka všetkých, počnúc krajinami, ktoré disponujú jadrovými arzenálmi. Mám na mysli najmä dôležité pokračovanie zmluvy New START, ktorej platnosť vyprší teraz vo februári. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa namiesto toho sníva o súťaži vo výrobe stále sofistikovanejších zbraní aj s použitím umelej inteligencie. Umelá inteligencia je nástroj, ktorý si vyžaduje primerané a etické riadenie, ako aj normatívny rámec zameraný na ochranu slobody a ľudskej zodpovednosti.
Milí veľvyslanci,
Napriek dramatickému obrazu, ktorý máme pred očami, mier zostáva síce ťažko dosiahnuteľným, ale možným dobrom. Ako pripomína sv. Augustín, mier je „cieľom nášho dobra“[15], lebo je cieľom Božieho mesta, ku ktorému aj smerujeme aj keď si to neuvedomujeme, a ktorého predzvesť môžeme ochutnať aj v pozemskom meste. Počas nášho putovania po tejto zemi si to vyžaduje pokoru a odvahu. Pokoru pravdy a odvahu odpustenia. V kresťanskom živote ich reprezentujú Vianoce, keď sa Pravda, večný Božie Slovo, stáva pokorným telom, a Veľká noc, keď odsúdený Spravodlivý odpúšťa svojim prenasledovateľom a daruje im svoj život Zmŕtvychvstalého.
Keď sa pozrieme bližšie, ani v našej dobe nechýbajú znaky odvážnej nádeje, ktoré treba neustále podporovať. Mám na mysli napríklad Daytonské dohody, ktoré pred tridsiatimi rokmi ukončili krvavú vojnu v Bosne a Hercegovine a ktoré napriek ťažkostiam a napätiu otvorili možnosť pre prosperujúcejšiu a harmonickejšiu budúcnosť. Mám na mysli aj spoločné vyhlásenie o mieri medzi Arménskom a Azerbajdžanom, podpísané v auguste minulého roka, ktoré, ako dúfame, môže vydláždiť cestu k spravodlivému a trvalému mieru na južnom Kaukaze a vyriešiť otvorené problémy k spokojnosti oboch strán. Analogicky myslím aj na úsilie, ktoré v týchto rokoch vynaložili vietnamské orgány na zlepšenie vzťahov so Svätou stolicou ako aj podmienok, v ktorých Cirkev v krajine pôsobí. Všetko sú to zárodky mieru, ktoré je potrebné pestovať.
Budúci október si pripomenieme 800. výročie smrti svätého Františka z Assisi, muža mieru a dialógu, uznávaného aj tými, ktorí nepatria do Katolíckej cirkvi. Jeho život je žiarivý, lebo ho napĺňala odvaha pravdy a vedomie, že mierový svet sa buduje na základe pokorného srdca, upriamenom na nebeské mesto. Pokorné srdce a budovanie mieru je to, čo prajem každému z nás a všetkým obyvateľom našich krajín na začiatku tohto nového roku.
Ďakujem.
[1] Benedikt XVI, Katechéza 20. februára 2008.
[2] Tamže.
[3] Porov. Pápež František: Príhovor na V. národnej konferencii Katolíckej cirkvi v Taliansku. Florencia, 10. novembra 2015.
[4] Pavol VI.: Encyklika Populorum progressio (26. marca 1967), č. 76. In: AAS 59 (1967), s. 294-295.
[5] Sv. Augustín: Boží štát, XIX, 12, 1.
[6] Sv. Augustín: Boží štát, XIX, 7.
[7] Benedikt XVI.: Príhovor k diplomatom na novoročnom stretnutí 9. januára 2012.
[8] Lev XIV.: Katechéza 29. októbra 2025.
[9] Porov. Pápež František: Spes non confundit. Bula vyhlásenia riadneho Jubilejného roku 2025 (9. mája 2024), 10. In: AAS 116 (2024), s. 654-655.
[10] Pápež sv. Ján Pavol II.: Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 11. In: AAS 74 (1982), s. 91.
[11] Porov. Sv. Augustín: Boží štát, XIX, 13.
[12] Tamže, XIV, 28
[13] Tamže, XIX, 4.4.
[14] Lev XIV.: Posolstvo k 59. svetovému dňu pokoja (8. decembra 2025).
[15] Sv. Augustín: Boží štát, XIX, 11.
