Pamätná tabuľa kardinálovi Korcovi v bratislavskej Petržalke

Pri príležitosti 100. výročia narodenia kardinála Jána Ch. Korca (1924 – 2015) sa konalo viacero spomienkových slávnostných podujatí. Politickí väzni si svojho významného člena uctili umiestnením pamätnej tabule na bytovom dome v Bratislave-Petržalke, Vilová 7, kde Ján Korec ako tajný biskup roky býval a kde o. i. aj svätil kňazov. Bola to „Katedrála tajnej Cirkvi“.
Samotnému odhaleniu prechádzala svätá omša v Kostole sv. Arnolda Janssena, ktorej hlavným celebrantom  bol ordinár OS a OZ SR biskup Mons. František Rábek, ktorý bol pomocným biskupom Jána Ch. Korca v Nitre. Koncelebrovali viacerí kňazi, o i. aj traja, ktorých osobne tajný biskup Korec vysvätil v časoch komunistickej totality: Ján Čapla, SDB, František Sočufka, SJ a  Jozef Pöstényi, SDB. Títo aj pamätnú tabuľu odhalili a predniesli svoje svedectvá. Prítomným sa prihovoril  predseda KPVS Peter Sandtner,  predseda PV-ZPKO Ján Litecký Šveda a predseda Regionálnej organizácie PV ZPKO Košice Juraj Vrábel, ktorý tajného biskupa Korca v tomto byte navštevoval. Na záver pamätnú tabuľu požehnal biskup F. Rábek. Program sprevádzal zbor Chorus Salvatoris. Prítomní boli manželia Kolkovci z vydavateľstva Lúč, založeného biskupom Korcom, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš a ďalší hostia.
Videozáznamy sú TU, TU a TU a fotografie TU. (autori Anton Čulen a Martin Petrík)

Ján Chryzostom Korec sa narodil sa 22. januára 1924 v Bošanoch. V roku 1939 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Potom pokračoval v štúdiách filozofie a teológie.
Noc z 13. ma 14. apríla 1950, keď vo vtedajšom Českoslo­vensku boli zatvorené všetky kláštory mužských reholí, ho zastihla ako študenta teológie v trnavskom jezuitskom kláštore.
Spolu s ďalšími rehoľníkmi bol internovaný najprv v Jasove, potom v Podolínci a neskôr v Pezinku. Zo zdravotných dôvodov neskončil v povestných PTP (pracovno-technických práporov), ale musel si nájsť civilné zamestnanie. Jezuiti i ostatné mužské rehole prestali oficiálne existovať.V tom čase už sedeli vo väzniciach alebo domácom väzení všetci slovenskí biskupi. Cirkev sa musela stiahnuť do katakomb ako kedysi vo svojich začiatkoch v Starom Ríme. Za tejto situá­cie bol Ján Chryzostom Korec 1. októbra 1950 rožňavským biskupom Róbertom Pobožným tajne vysvätený za kňaza. Na základe osobit­ných dispozícií pápeža Pia XII. bol biskupom Pavlom Hnilicom 24. augusta 1951 vysvätený, samozrejme opäť tajne, za biskupa. Mal vtedy 27 rokov a bol najmladším biskupom v celej katolíckej Cir­kvi. Samotný Hnilica, ktorý musel ujsť na Západ, prijal kňazské i biskupské svätenie od biskupa Pobožného v Rožňave.
Mladý biskup Korec bol nútený vystriedať niekoľko civilných zamestnaní: Tatrachema, Ústav hygieny práce, Dimitrovka, nočný strážnik a podobne. V tomto období oprávnene každý deň očakával, že príde pre neho štátna bezpečnosť, ako sa to stalo v mnohých prípadoch jeho spolubratov, či diecéznych kňazov, alebo veria­cich laikov. O to viac, že vedeli o ňom, že je biskup a vyvíja aktívnu apoštolskú činnosť, ba i tajne vysviaca kňazov. Počínal si však veľmi opatrne; jeho činnosť odhalili až o desať rokov. Odsúdili ho za velezradu a zatvorili do väzenia až v roku 1960. Dostal dvanásť rokov, odsedel si osem, to sú známe fakty. Prepustili ho za Dubčeka a ako sme aj teraz mnohokrát počuli alebo čítali: „dňa 8. júla 1969 ho prijal na osobitnej audiencii pápež Pavol VI., ktorý na údiv mnohých odovzdal „tajnému“ biskupovi Korcovi svoje biskupské insígnie.“ Je z toho fotografia, na tej audiencii boli vrátane pápeža Pavla II. boli len piati aj s fotografom, takže tí mnohí sa divili až potom, keď biskup Korec nebol zapísaný do Annuaria pontificia – vatikánskej ročenky, kde sú všetci biskupi sveta. Vtedajšia vatikánska Ostpolitika totiž mala väčšie slovo ako toto veľké pápežovo gesto. Keby sa bol vtedy biskup Korec vrátil s bulou, ináč by sa svet bol odvtedy krútil. Po návrate do vlasti však Husákova normalizácia urobila z Jána Chryzostoma Korca opäť „tajného“ biskupa. Opäť pracoval ako robotník, naposledy – až do penzie – ako opravár výťahov v bratislavskej Petržalke. Je obdi­vuhodné, že popri svojej robotníckej práci i tajnom apoštoláte najmä medzi mladými, biskup bol aktívny aj ako spisovateľ. Na­písal desiatky kníh. Osobitnú pozornosť si zasluhuje dielo zao­berajúce sa ťažkým obdobím Cirkvi na Slovensku – Od barbarskej noci, ktoré bolo preložené do nemčiny, taliančiny a poľštiny. Veľká časť diel Jána Chryzostoma Korca počas komunistického režimu vychádzala v samizdatoch, no niektoré rukopisy sa dostali do zahraničia a vyšli knižne v Kanade, Ríme, Rakúsku a v Poľsku.
Ján Chryzostom Korec bol tajným biskupom bol až do novembra 1989. Po niekoľkých verejných svätých omšiach a prednáškach sa stal rektorom kňazského seminára Bratislave, no pápež Ján Pavol II. mal s ním iné plány a 6. februára 1990 ho vymenoval za biskupa do Nitry, najstaršej diecézy v strednej Európe. Mal som tú česť byť blízko otca biskupa Jána Ch. Korca, sedeli sme v jednom aute a išli sme do Vatikánu, práve keď bolo zverejnené jeho menovanie za nitrianskeho biskupa. Mal som česť byť aj pri tom, keď 28. júna 1991 dostal od pápeža Jána Pavla II. kardinálsky klobúk 28. júna 1991 na Námestí svätého Petra.
Všestranná činnosť i osobné kvality kardinála Korca boli ocenené aj troma čestnými doktorátmi univerzít v USA: 18. mája 1986 Univer­zitou Notre Dame v Indiane, 22. februára 1992 v Bridgeporte v štáte Conecticut a 12. novembra 1993 Americkou katolíckou uni­verzitou vo Washingtone. V roku 1993 mu bolo udelené aj vysoké francúzske vyznamenanie Čestnej légie. V roku 1998 sa kardiná­lovi Korcovi dostalo cti kázať duchovné cvičenia pápežovi Jánovi Pavlovi II.
Kardinála Korca si uctil aj štát. Bol laureátom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy (1995) a Andreja Hlinku 1. triedy (1999). Okrem iných ľudí, jednoduchých i významných politikov, v Nitre ho navštevoval aj prezident Michal Kováč. Na jedno stretnutie si tam prítomný poradca Teodor Križka (25 rokov bol šéfredaktorom časopisu Kultúra)  takto spomína: „Ten [prezident M. Kováč] raz, keď prišiel aj v sprievode ochranky na Nitriansky hrad, aby Michal Kováč zablahoželal kardinálovi k narodeninám, sa údajne s jemnou iróniou obrátil na kardinála a opýtal sa, že či ako väznený kňaz nepozná niekoho z ochrankárov? Kardinál Korec sa usmial a očami ukázal na jedného z nich. Toho vraj pozná, ten ho bil. Hneď vraj dodal, že je to dobrý chlapec, lebo si poctivo vykonával svoju službu, akurát na nesprávnej pozícii“. (Odznelo v relácii Štefana Chrappu Hosť nedeľného dobrého rána 21. januára 2024.)
Bohu vďaka za apoštolát a pôsobenie v Nitre i v celej našej vlasti. Slovo kardinála Korca bolo pre nás vždy povzbudením a on, kým vládal, sa vždy dokázal vyjadriť k zásad­ným problémom a otázkam, ktoré sa týkali Cirkvi a spoločenského života u nás, aj keď to niekomu nebolo príjemné. Niektorí ani po smrti sa nevedia zmieriť, že sa stretával aj s ponovembrovými, riadne ľudom Božím demokraticky zvolenými predstaviteľmi Druhej Slovenskej republiky Vladimírom Mečia­rom a Róbertom Ficom. Napísali to v nekrológoch… Keby títo kardinálovi neprajníci čítali občas evanjelium, našli by tam iste slová Pána Ježiša: „Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí…“ (Mt 9, 12) Toto bolo to striedanie Hosana a Ukrižuj v živote pána kardinála Korca.
Svedectvo života kardinála Korca je svedectvo doby, ktoré zaväzuje a vyzýva.

Ján Košiar, duchovný PV ZPKO 

 

Príspevok bol vložený Novinky. Vytvorte záložku trvalého odkazu.