Štefan Náhalka, kňaz Spišskej diecézy sa natrvalo zapísal do veľkými písmenami do dejín nášho národa a Katolíckej cirkvi. V marci má výročia dokonca dve; narodil sa 16. marca 1916 a zomrel 6. marca 1975. Svojím životom a dielom sa stal jednou z kľúčových osobností našej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia.
Kňaz Štefan Náhalka patrí medzi osobnosti, ktoré v 20. storočí významne a nezmazateľne poznačili kresťanskú identitu nášho národného spoločenstva. Pochádzal z Liptovskej Tepličky neďaleko prameňa Čierneho Váhu. Po ľudovej škole v rodisku, študovala na Gymnáziu v Levoči, kde zmaturoval v roku 1937. Po dvoch rokoch štúdia a formácie v spišskom seminári ho biskup Ján Vojtaššák poslal na štúdiá do Ríma, kde bol aj vysvätený za kňaza, 19. decembra 1942.
V roku 1943 sa vrátil do vlasti, kde pracoval v duchovnej správe v Spišskej diecéze v Ružomberku. Už v tom čase – december 1945 – január 1946 bol vyšetrovaný a väznený v Bratislave kvôli podozreniu zo šírenia protikomunistických letákov. Pre nedostatok dôkazov však nebol odsúdený.
V rokoch 1946 až 1948 pracoval ako tajomník spišského biskupa Jána Vojtaššáka.
V tom čase (v roku 1947) na Katolíckej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzity Istropolitany v Bratislave obhájil dizertáciu Láska v duchovnom živote podľa učenia sv. Tomáša Akvinského a dosiahol doktorát teológie. Bol aj literárne činný a prispieval do časopisov Verbum a Smer. Vydavateľstvo Verbum v Košiciach vydalo viaceré jeho práce: Láska v duchovnom živote (1947) a Sviatosť znovuzrodenia (1948, o krste). Ďalšie publikácie vydal v zahraničí; bol autorom mnohých článkov v rozličných exilových periodikách.
V rokoch 1948 až 1950 vyučoval v spišskom seminári filozofiu. Biskup Ján Vojtaššák ho menoval tajným generálnym vikárom ad cautelam, nakoľko neuznával komunistickou stranou dosadeného Andreja Schefera. V tom čase sa Štefan Náhalka už musel ukrývať, hrozilo mu zatknutie. Toto trvalo takmer tri roky, až kým sa mu nepodarilo 14. mája 1953 utiecť do vtedy slobodnej cudziny. Jeho druhým domovom sa stal Rím, kde sa hneď stal spolupracovníkom Slovenského katolíckeho ústredia.V roku 1956 sa podieľal na založení Slovenského vydavateľstva sv. Cyrila a Metoda a o rok neskôr (1958) vedúcim Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme. V tom istom roku bol vymenovaný za člena Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii Svätej stolice s poslaním starať sa o duchovnú službu slovenských emigrantov, čím na seba prevzal povinnosť zorganizovať duchovnú správu medzi Slovákmi v zahraničí. V tejto funkcii sa pričinil o založenie slovenských katolíckych misií v Anglicku (Londýn) a v Brazílii, (Rio de Janeiro a Sao Paulo) neskôr aj v austrálskom Sydney, vo Švajčiarsku v Morges, v Bazileji a Zürichu, v Štokholme a v nemeckom Mannheime. Pravidelne sa zúčastňoval na medzinárodných pastoračných kongresoch o emigrantoch a referoval na nich o slovenskej emigrácii. V roku 1957 napísal po taliansky knihu La Slovachia d’oggi: un richiamo alla libertà – Slovensko dneška: volanie po slobode, v ktorej slobodný svet informoval o Slovensku. Mimoriadnu dokumentárnu hodnotu má jeho zborník Exsul familia Slovacorum z roku 1962, kde zhromaždil množstvo informácií o živote Slovákov v rôznych častiach sveta. V roku 1958 navrhol založiť a pomohol uskutočniť knižnú edíciu Series Cyrillomethodiana na vydávanie slovakistických prác vo svetových jazykoch a vedeckú ročenku Slovak Studies. . Venoval sa aj mariologickej problematike. V štúdii Nepoškvrnená v literatúre a umení na Slovensku poukázal na hlboké korene mariánskej úcty v kultúre slovenského národa a vo vatikánskom denníku 18. októbra 1965 publikoval obsiahly článok La Mater dolorosa Patróna delia Slovachia (Matka bolestivá, patrónka Slovenska). Rovnakú pozornosť venoval aj významu cyrilometodskej tradície článkami v slovenčine, angličtine a taliančine.V roku 1959 bol jedným z iniciátorov myšlienky vybudovať v Ríme Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda a stal sa predsedom prípravného výboru pre jeho zriadenie. Jeho vznik sa viaže k 1100. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda k našim staroslovenským predkom. Bez osobného pričinenia Štefana Náhalku by sa toto dielo veľmi ťažko uskutočnilo. Išlo hlavne o tlačový apoštolát a o výchovu mladých kňazov. Spoločnými silami, ale najmä za pomoci amerických Slovákov, sa podarilo uskutočniť dielo, ktoré aj za normálnych pomerov by nebolo bývalo jednoduché v cudzine zriadiť a vybudovať. Štefan Náhalka bol jeho prvým rektorom, ktorým zostal až do 28. februára 1973. Bol aj redaktorom časopisu Hlasy z Ríma a patril k pravidelným spolupracovníkom slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1970 bol Štefan Náhalka jedným zo zakladajúcich členov Svetového kongresu Slovákov a predsedom jeho náboženského odboru.Za príkladný kňazský život i za prácu pre Cirkev mu pápež Pavol VI. udelil titul monsignora a pápežského preláta. Spomenuté dve úspešné a trvalé skutočnosti, organizácia duchovnej správy Slovákov v zahraničí a založenie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ostávajú trvalými pamätníkmi na túto veľkú osobnosť slovenského národného a kresťanského života.
V Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Zľava: Gorazd Zvonický (stojaci),
Anton Botek, Jozef Tomko, Štefan Náhalka a Bazil Hrin OSB.
Mons. Náhalka zomrel náhle a nečakane v Ríme, 6. marca vo Svätom roku 1975. Pochovali ho na rímskom cintoríne Campo Verano odkiaľ jeho telesné pozostatky neskôr preniesli do hrobky Slovenského ústavu (sv. Cyrila a Metoda) na cintorín Flaminio v rímskej štvrti Prima Porta. Dňa 20. júna 2014 jeho telesné pozostatky boli prevezené do rodiska, kde boli slávnostne pochované 21.júna spišským biskupom Štefanom Sečkom. Po Štefanovi Náhalkovi sú pomenované ulice v Ružomberku (1991), v Martine (1991) i v rodnej obci (2008). 18. augusta 1996 bola na jeho rodnom dome odhalená pamätná tabuľa a od roku 2010 nesie miestna škola názov Základná škola s materskou školou Štefana Náhalku. Aj zásluhou Štefana Náhalku Slováci patria k národom, ktoré majú v Ríme, centre kresťanstva svoju vlastnú reprezentatívnu ustanovizeň. Meno Štefana Náhalku patrilo medzi mená tých Slovákov v zahraničí, ktorí „zradili a opustili vlasť“, ale my sme radi, že tieto časy sú už za nami a že dnes môžeme s vďačnosťou spomínať na jeho život a dielo. Jozef Krištof
