Ústav pamäti národa pripomenul 71. výročie komunistického prevratu z roku 1948 pietnou spomienkou na obete komunizmu pri pamätníku na Jakubovom námestí v Bratislave. Vystúpil tam aj náš predseda, Ing. Ján Litecký Šveda.
BEZODNÁ BEZOČIVOSŤ
Náš momentálne najhlasnejší majster pokroku, súdruh Blaha, opäť zaburácal. Na Facebooku sme sa z príležitosti návštevy amerického ministra zahraničia Mike Pompea opäť mohli dočítať o zlých kapitalistoch a dobrom komunizme. Že si trochu utiahol z propagandisticky a organizačne mimoriadne odfláknutej návštevy Brány slobody na Devíne, na tom nie je nič zlé. Keď sa niečo nevydarí, tak sa nevydarí, stáva sa. Veď keď už niekto chcel pánovi Pompeovi priblížiť komunistický teror, hádam nemal osloviť len second–hand organizáciu politických väzňov, ale jej originál a hlavne navštíviť bolo treba ústredný pamätník popravených a umučených komunistickým režimom na cintoríne Vrakuňa, a nielen tým, čo zomreli na úteku, aj s občas menej čistým úmyslom. Samozrejme, že taký Pompeo ani netuší, kto je u nás „who is who“, ale ako vidíme, veľmi dobre to vedia tí, čo mu robili program, či už na americkej ambasáde alebo na našom ministerstve zahraničných vecí, kam raz za čas zasielame listy s prosbou, aby do programu významných politických návštev zahrnuli aj návštevu nášho pamätníka. Jeden zo zádrhov bol možno aj ten, že na stránkach nášho časopisu sme privítali zvolenie Donalda Trumpa, tak primerane, ale jeho nová garnitúra dodnes nedokázala u nás vymeniť starého veľvyslanca, čo by možno aj bolo prišlo do reči. Mimochodom – celá hystéria okolo bezpečnostných opatrení, ktorými si Američania už dlhé roky nerobia dobré meno a pekne sa strápnili aj pri mini akcii na Bráne slobody, sú práve dôsledkom nenávisti, ktorú vyvolala predošlá garnitúra neoconov, ktorá aj dnes tak zúrivo bojuje proti Trumpovi.
Ale vráťme sa k nášmu červenému lúmenovi. Práve tie prehnané bezpečnostné opatrenia poslúžili súdruhovi Blahovi na demagogické tvrdenie, že pánovi Pompeovi zatlieskalo tak akurát šesť osôb, bývalých politických väzňov, ale zvyšných päť miliónov Slovákov by na neho bučalo. Presne takú demagógiu máme ešte v živej pamäti, podľa ktorej nielen Slováci, ale všetky tie milióny triednych bratov na celom svete túžili po komunizme a tlieskali revolučnej avantgarde. Teda – pokiaľ cítili na seba namierený samopal. No vždy keď došlo do tuhého, odrazu sa tie milióny uvedomelých súdruhov premenili na dym a kompletne sa vyparili z celých revolučných dejín robotníckeho hnutia. Či zmenili – o tempora! o mores! – na sebeckých meštiakov. Ale to by ešte nebolo to najhoršie. No súdruh Blaha sa už načisto utrhol z reťaze, keďže politických väzňov, prítomných na tejto akcii, tak zhovievavo posmešne nazval „deduškami“. Veru, veď už len číslo 70 rokov musí byť pre takého mladého junca dôvodom na výsmech A ako to, že ešte vôbec žijú, veď keby Blahovi ideoví súputníci boli trochu dôslednejší, ľudia bežne označovaní skratkou M.U.K.L. (muž určený k likvidácii) tu už dávno nemali čo robiť! A vôbec, tu vyvstáva otázka, či si súdruhovia dozorcovia dôsledne plnili svoje povinnosti, tak ako ich nainštruovala rodná strana a bratskí poradcovia z krajiny, kde zajtra znamená už včera? Neprejavovali prehnaný, až buržoázny súcit s triednym nepriateľom? Ozaj dostatočne silno kopali väzňov do rebier? Dobre sa presvedčili, či je vonku aspoň pod nulou, keď ich nahých oblievali vodou? A elektrický prúd, ktorý im púšťali do prirodzenia, nemal miestami malý počet ampérov? No a vedrá, kam im pchali hlavy, boli dostatočne naplnené fekáliami a červami? Evidentne to, že vôbec sa ešte ukazujú na verejnosti ho muselo tak rozdráždiť, že si už nedokázal ustrážiť ani svoj slovník.
No nechajme politických väzňov spokojne dožívať a poďme ďalej, keďže náš súdruh Blaha je okrem štatistiky expertom aj na výdobytky socializmu. Veď ho zažil celých prvých 10 rokov svojho života, navyše v komunistickej rodine, tak to ho pasuje na odborníka priam internacionálneho formátu. Jeho oslava socializmu u nás by mohla mať aj určitý psychologický dôvod, či skôr taký matematický – veď keď v začiatkoch nástupu sovietskych súdruhov k moci také revolučne gardy stihli i len za jednu noc povraždiť aj takých 1800 (napr. v Simferopoli) nepriateľov ľudu, teda kšeftárov, podvodníkov, zlodejíčkov či nemorálne cynické a arogantné milionárske prasatá (Blahov slovník), v 80. rokoch to už bolo u nás len zopár zavraždených nepriateľov ľudu, hlavne kňazov, ktorí sa zrejme ešte nevysporiadali s náboženskou otázkou a ktorých takí ako Blaha ani nenazvú inak ako klérofašisti, takže tí vlastne ani nemajú nejaký veľký nárok na existenciu. Uznáte, že pri takom štatistickom porovnaní to už je takmer nula, a keď sa na to pozrieme dialekticky, tak možno aj mínus nula.
A tak náš súdruh môže kvetnato pokračovať a vypočítavať, čo všetko socializmus dal ľuďom. Teda aspoň tým, ktorých nepopravil či nejako ináč neskántril zo sveta. A keďže v poslednom čase nám tu nejako pribúda komunistickej, ergo zločineckej propagandy, tak sa treba pozrieť aj na ten výčet nášho experta. Aj preto, že tu uvádza len také veci, kde si je akože istý, pretože napríklad sloboda tlače, náboženská sloboda, justícia, väzenstvo či ďalšie vymoženosti pokroku, ako aj napríklad železná opona, v jeho výčte zaujímavo chýbajú.
- Práca. V tomto jedinom bode by sme mu ešte ako-tak mohli dať za pravdu, keby nebolo toho maličkého keby. Keby sme vlastne neboli v jednom veľkom ohradenom gulagu, kde práca bola povinná a za jej vyhýbaniu sa bola jednoducho basa. Hovorí sa tomu aj nútené práce. To, čo súdruhovia nezvládli na vedeckej báze, na zavádzaní nových technológií, či vôbec na efektivite práce, to musel malý robotník krvopotne odmakať. Zostalo iba budovať továrne so zaostalou technológiou, ktorú nám milostivo uvoľnili zo Západu. Hlavne aby sa krútili kolesá v továrňach. Pamätám sa, že v bardejovskom Jase chodili robotníčky domov pocikané, lebo sa nesmeli vzdialiť od pásu. Ale fabriky museli bežať 24 hodín denne, hlavne zbrojárske, veď milióny triednych bratov čakalo na oslobodenie…
- Vzdelanie. Technické a niektoré odborné vedy ešte celkom ušli, len aby ten priemysel nejako fungoval. Hoci niektoré odbory sa tiež v určitých časoch prenasledovali, ako napríklad kybernetika či genetika. Veď aj vďaka komunistickému školstvu sme zmeškali ten hlavný nástup moderných technológií 60. rokov. No čo sa týka humanitných vied, tak to sme tu nemali žiadne vzdelávanie, ale výlučne indoktrináciu. Označiť toto za vzdelanie chce mimoriadne silný žalúdok. Dokonca bývalý komunista, Louis Aragon, to celé tu nazval Biafrou ducha a nebol ďaleko od pravdy. Filozofia sa tu jednoducho nevyučovala a história výlučne len ako propagandistické heslá o útlaku proletárov počas celej histórie ľudstva. O deformáciách a propagandistickom krivení prakticky všetkých spoločenských vied by sa veru mohli popísať stohy kvalitných vedeckých prác. Jedna vôbec nie okrajová téma je aj tá, že na štúdiá sa nedostali či boli vylučovaní tisícky nadaných študentov pre nevyhovujúci triedny pôvod. Ale, ktože nám to zase „vykladá“ napríklad naše dejiny z katedier a zo SAV? Áno, zase tí, o ktorých Nicolás Gómez Dávila vtipne poznamenal, že marxistický historik nebáda preto, aby skúmal, ale aby potvrdil. Veru že za stredoveku sa humanitné vedy vyučovali oveľa slobodnejšie.
- Dôstojný dôchodok. Evidentne náš marxista sa postupne tak rozkokošil, že sa už úplne prestal kontrolovať a toto mu muselo ujsť len tak nechtiac. Nebyť toho slova „dôstojný“, ktoré to celé korunuje nedosiahnuteľným spôsobom, hádam by to ani nebolo treba komentovať. Takže iba dve krátke poznámky. Za socializmu tu kolovalo množstvo vtipov o reálnej situácii dôchodcov, napríklad, že aký je rozdiel medzi potkanom a dôchodcom: nuž, potkan je pri kontajneri skôr… V susednom Rakúsku, kde nepoznali rozkoše komunizmu, kde nebudovali nijaké svetlé zajtrajšky ale iba tak obyčajne vykorisťovali pracujúcu triedu, má aj ten najposlednejší proletár najnižšiu penzia 1 100,-€. Pričom ceny sú porovnateľné, veď v neďalekom Hainburgu je takmer pravidlom, že nakupujúcich Slovákov je tam cez weekend viac ako domácich. Koľkože je u nás najnižší ten dôstojný dôchodok, súdruh Blaha?
- Bývanie. Nuž, keď je niekto z komunistickej rodiny, väčšinou nevie, ako sa tu bežne v jednom bytíku tiesnili viaceré generácie, kým im po desaťročiach súdruhovia niečo milostivo nepridelili… Veď aj preto mnohí vstupovali do strany, len aby získali lepšie miesto v poradovníku. Hoci, o „super“ výkonnosti socialistickej ekonomiky svedčí aj to, že mnohým nepomohlo ani to, aspoň nie hneď. Ale náš expert sa prípadne mohol pristaviť aj na kus reči s niektorým z tých „deduškov“ a poopytovať sa, ako to bolo v tých najžiarivejších rokoch, keď rodiny buržujov z veľkých miest vysťahovávali do všelijakých chlievov po dedinách, aby do tých nechutných meštiackych bytov mohli nasťahovať zaslúžilých budovateľov toho neuveriteľne humánneho pokroku.
- Zdravotná starostlivosť. Toto je oblasť, na ktoré hádam najviac platí, že to, čo tu aspoň ako-tak fungovalo, fungovalo iba napriek. Napriek režimu, napriek výmyslom pripečených súdruhov. No celkový marazmus sa nevyhol ani tejto oblasti. Len so závisťou sme počúvali takých emigrantov, ktorým po veľkých peripetiách sem občas dovolili prísť, ako vyzerá vo svete zdravotná starostlivosť na úrovni XX. storočia, aká technika už existuje, aké liečby… Keď môj priateľ, lekár, dostal milostivo v 80. rokoch možnosť navštíviť svojho brata v USA, hneď po návrate si ho predvolali eštebáci a pod ozaj ťažkými hrozbami mu zakázali medzi známymi rozprávať, ako to tam vyzerá. Čohože sa to báli tí nositelia najväčšieho blaha a pokroku v ľudských dejinách? Našťastie, mali sme tu obetavých lekárov, ktorí sa nestarali o systém, ani o plnenie plánu, ale iba o plnenie Hippokratovej prísahy. Ale mali sme tu aj takých, čo ponárali zdravotníctvo do bahna celkovej technologickej zaostalosti tejto „pokrokovej“ spoločnosti. Či už kvôli kariérizmu, ako tí na vyšších priečkach rebríčka, či tí na nižších priečkach zase kvôli úplatkom, ktoré boli takmer každodenné. Čo bol aj prirodzený dôsledok potláčania kresťanskej morálky a propagovania materializmu. Pamätáte sa ešte, koľko musela taká obyčajná mamička vsunúť do vrecka pôrodníkovi?
Ľudia si dobre pamätajú, žiadne obavy. Najmä tí 70 roční. Asi aj preto tak lezú červeným na nervy. Veď pamätajú si aj na to, že funkcionári vládnucej zločineckej organizácie tu mali okrem svojich špeciálnych obchodov aj svojich lekárov a svoje sanatóriá. Presne ako v ostatných diktatúrach tretieho sveta, kam nás svojou politikou dostali.
Našťastie, všeličo sa zlepšilo, ale tupá demagógia našich súdruhov a ich klamstvá tu zrejme ešte budú dlho strašiť. Veď to je aj jediné, čo ovládali ozaj profesionálne.
Ing. Ján Litecký Šveda
predseda PV ZPKO
