Dňa 14. marca 2022 sme na zámku v Hlohovci osadili a požehnali pamätnú mladistvým väzňom. Z dvadsiatich štyroch tam mladistvých internovaných v roku 1950, žije ešte jeden náš člen, Miroslav Tuchyňa (87), ktorý prišiel a osobne vydal svedectvo o týchto dramatických dňoch. Tabuľa bola pôvodne na fasáde zámku a bola osadená 17. mája 1999.
Aktu inaugurácie tabule sa zúčastnil aj primátor Hlohovca Miroslav Kollár spolu s viceprimátormi Miloslavom Drgoňom a Petrom Dvoranom.
Pán primátor v príhovore vzdal úctu všetkým, ktorí trpeli za komunistického režimu, a dodal, že „aj keď za to priamo mesto nemôže, tak sa vám ja, ako jeho predstaviteľ, za túto skúsenosť, ospravedlňujem. Chcem sa poďakovať iniciátorom, vďaka ktorým našla tabuľa opäť svoje miesto na našom zrekonštruovanom zámku“. 
Znovu osadiť túto tabuľu v Hlohovci veľmi pomohol aj miestny pán dekan Jozef Schwarz, za čo mu osobitne ďakujeme. Mirko Tuchyňa osobitne poďakoval aj autorovi tabule, Františkovi Granecovi (nášmu už zosnulému členovi), s ktorým zdieľal celu číslo 4. Vďaka nemu si pripomíname, že mladí ľudia a dokonca aj deti, trpeli. Vďaka nim máme slobodu.“ Tabuľa je umiestnená vo vnútri, hneď za vstupnou bránou do zámku; uvidia ju všetci návštevníci a bude pripomínať aj v dnešných časoch, že cena za našu slobodu, mier, a demokracii nebola ľahká ani pre vtedajšiu mládež.
Reportáž zo slávnosti priniesla aj Hlohovecká televízia. Pozrieť si ju môžete TU. Veľmi pekne ďakujeme! Ján Košiar
Zážitky slovenského kňaza v „oslobodenej“ ČSR (1945)
Redakčne pripravil Martin Lacko
V domácej historiografii sú vstup Červenej armády na územie Slovenska a obnova Československa prezentované ako „oslobodenie“. Počas socializmu, no rovnako aj dnes, v tzv. demokracii.
Pri bližšom pohľade do dobových prameňov však zisťujeme, že to bolo trochu inak. Mnohí Slováci príchod cudzích vojsk, násilný zánik Slovenskej republiky a návrat Edvarda Beneša za synonymum slobody nepokladali. Skôr naopak; badali, že obdobie od jari 1945 je poznačené dovtedy nevídanou mierou svojvôle, násilia a prenasledovania inak zmýšľajúcich osôb. Najväčšmi prenasledovanou komunitou boli stúpenci slovenskej štátnej samostatnosti, medzi ktorých patril aj kňaz, redaktor, literát Mons. Ján Rekem (1917 – 1989), rodák z Trenčianskej Teplej. Po drastických skúsenostiach s pomermi v ľudovodemokratickej ČSR, ktoré ako mladý kaplán prežil, sa rozhodol v roku 1947 emigrovať. Usadil sa až v Kanade; tu, medzi kanadskými Slovákmi svoj život zasvätil práci za Boha a za národ.
Svoje zážitky z roku 1945 spísal ešte v roku 1947. Vyšli najprv v USA, potom v 2. vydaní v r. 1997 v Trenčíne (vyd. Ivan Štelcer). Dnes sa slovenskému čitateľovi dostávajú do rúk už v treťom vydaní. Knihu majú v Svojeti (Liga Pasáž, Dunajská 18, Bratislava, kniha.svojet@gmail.com) a máme ju i v našej kancelárii (info@pv-zpko.sk).
Upozorňujeme našich priaznivcov, ktorí nám chcú poukázať 2 % podiel z dane, aby to nezabudli nahlásiť do mzdovej učtárne svojho zamestnávateľa najneskôr do 11. februára 2022.
Výzva ministerstvu spravodlivosti
Politickí väzni, táto úmyselne marginalizovaná vrstva spoločnosti, ktorá sa drží pri živote napriek všetkým prekážkam a opätovnému prenasledovaniu, táto morálna chrbtica spoločnosti je pobúrená návrhom novely Trestného zákona (LP/2021/744 Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), pretože je navrhnutý presne tak, aby sme tu mali opäť politických väzňov, väzňov svedomia, čo je neklamným znakom nástupu každej totality.
Novela zavádza nové slovné trestné činy, napríklad trestný čin s názvom „Šírenie nepravdivej informácie“. Kriminalizácia slovných prejavov je zjavný pokus o zavedenie cenzúry na iné názory a teda bezprecedentné porušenie Ústavy SR. Skúsenosť bývalých politických väzňov s totalitou, ktorí si prešli názorovou šikanou, diskrimináciou aj prenasledovaním je, že jediným liekom na dezinformácie a lži je výlučne sloboda slova. Lož neporazí žiadne štátne násilie, iba diskusia založená na pluralite názorov a na pravdivých faktoch, bez ideologického alebo mocenského balastu.
Vláda namiesto toho, aby konečne naplnila ústavné práva občanov „vyjadrovať svoje názory slovom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu,“ podporou plurality médií, ich začala o toto právo oberať, ba dokonca sa usiluje postihovať ich za odlišné názory. Sloboda slova je jedným z troch pilierov demokracie. Ak vládna moc siaha na slobodu slova znamená to priamu likvidáciu demokracie. Tu treba dodať, že aj vďaka charakternému postoju politických väzňov sa naša spoločnosť zbavila totalitného režimu, ktorý vláda nezmyselnou, protiústavnou a protidemokratickou novelou zákona oživuje. Používať trestný zákon na ideologické alebo historické otázky je vlastné iba diktatúram. Preto vyzývame na okamžité zastavenie prác a legislatívneho procesu tejto novelizácie.
V tejto súvislosti je nutné pripomenúť dve myšlienky z prednášky emeritného pápeža a veľkého filozofa Benedikta XVI., ktorú mal v roku 1992 v Bratislave:
Politika nevytvára pravdu.
A druhá myšlienka, ktorú by mali naši politici memorovať každý deň, hovorí, že štát má zaručovať právo ako podmienku slobody a spoločného blahobytu. Štát sám nie je zdrojom ani pravdy, ani morálky.
Politickí väzni komunistickej totality
